milant

Pýtam sa Vás pán premiér Fico, prečo sa Slovensko nechá vydierať zahraničnou spoločnosťou Euro Gas, ktorá v januári 2011 chcela od Slovenska v arbitráži  500 mil. Euro za gemerský mastenec, (PRAVDA, 14.1.2011) a v apríli 2012 už 1,6 miliardy dolárov (SME, 27.4.2012)?

Za týmto sporom je veľké a bohaté ložisko mastenca Gemerská Poloma.

Nakoľko v roku 1995 som bol spoluautorom  výpočtu zásob na tomto ložisku a následne aj spoluatorom  jeho finančného ocenenia a klasifikácie zásob podľa metodiky OSN 1997, považujem za svoju profesnú a občiansku povinnosť vyjadriť sa k týmto sporom.

Predovšetkým som hľadal odpoveď na tieto otázky:

1. 1.       Ako je možné, že pre zahraničného investora má ložisko Gemerská Poloma  hodnotu 500 mil. Euro až 1,6 miliardy dolárov, ale pre vlastníka ložiska – SLOVENSKÚ REPUBLIKU je toto ložisko v podstate bezcenné, hoci jeho bilančné zásoby dosahujú 85,4 mil. ton s odhadovanou finančnou hodnotou 15,5 miliardy Sk v roku v 2000.
2. 2.       Prečo toto veľké a bohaté ložisko nevyužíva vlastník ložiska (SR) ale dobývací priestor bezodplatne previedol na súkromnú spoločnosť Rozmin s.r.o. Rožňava  hoci náklady štátneho rozpočtu na prieskum ložiska dosiahli 25 miliónov Sk.

Ak Ministerstvo financií SR , popr. Ministerstvo hospodárstva hľadá odpoveď na požiadavky Euro Gasu dovolil by som si poradiť, ako z toho „von“:

1. Ak SR, formálny vlastník nielen unikátneho ložiska Gemerská Poloma ale aj cca 620 ďalších výhradných ložísk tvoriacich naše nerastné bohatstvo chce zabrániť podobným arbitrážam, musí zásadne zmeniť Banský zákon č.44/1988 Zb. Platný Banský zákon, hlavne po novele 498/1991 Zb. a ďalších novelách umožnil likvidáciu takmer všetkých ťažobných štátnych podnikov a prechod väčšiny lukratívnych výhradných ložísk do rúk súkromných a zahraničných spoločností za  smiešne nízke nájomné.

Navyše  absencia moderného oceňovania ložísk má za následok, že štát SR nevlastní ani jednu akciu v akciových spoločnostiach ťažiacich najlukratívnejšie ložiská. (magnezitov, cementárskych surovín, uhlia, zlata atď.)

1. Spoločnosť  Rozmin, s.r.o.  Rožňava, ktorá bola držiteľom dobývacieho  priestoru  7   rokov (1997-2004) bola povinná do 3 rokov začať s ťažbou ložiska. Keďže s ťažbou nezačala ani za 7 rokov, bolo odňatie dobývacieho priestoru plne oprávnené. Navyše táto spoločnosť v priebehu 7 rokov  nepredložila  MŽP SR na schválenie žiaden  nový výpočet zásob a ocenenia ložiska, ktorý by ju opodstatňoval  žiadať od vlastníka (SR) 500 mil. Euro, resp. 1,6 miliardy dolárov.

Vážený pán premiér, ako ľavicový volič SMERU-SD veľmi oceňujem Vaše sľuby neprivatizovať.

Zároveň Však očakávam, že sa zasadíte aj za navrátenie prírodných zdrojov do rúk štátu, nie len de jure ale aj de facto.

Na to je však potrebná nová legislatíva (banský, vodný a ďalšie zákony), ktorá bude slúžiť nám všetkým, nielen pár stovkám súkromných privatizérov.

Momentálne je banská legislatíva hanbou Slovenska  a radí nás k štátom typu „banánových republík“.

Banský zákon sa novelizáciami po roku 1989 stal obchodným nástrojom záujmových skupín  s jasnými dvoma cieľmi:

1. PRIVATIZÁCIA ZISKOV
2. POŠTÁTNENIE NÁKLADOV A STRÁT

PS:  p.Fico, opýtajte sa svojich poradcov ako Nórsko využíva svoje ložiská ropy a zemného plynu..

PS2:  p.Fico, verím, že tentokrát sa mi dostane nielen odpovede ale aj riešenia tohto marazmu, pri ktorom som ochotný so svojimi skúsenosťami a vedomosťami aj pomáhať.

Vďaka.

Ing. Milan Tréger, CSc. , geológ

     Ročenka Nerastné suroviny SR (2011) priniesla pozoruhodnú informáciu, že v roku 2010 sa zásoby zlata na 21 výhradných (štátnych) ložiskách zvýšili oproti roku 2009 viac ako dvojnásobne, zo 73 ton na 153 ton. Tento prírastok súvisí so schválením zásob na novom ložisku Detva – Biely vrch, ktorého celkové zásoby  dosahujú 80 ton zlata. Z 80 ton zlata je 25 ton zásob bilančných, t.j. rentabilne ťažiteľných  a 55 ton sú zásoby nebilančné. O toto, jedno z dvoch najväčších slovenských ložísk zlata sa vedie zápas medzi občanmi Detvy a okolitých obcí a spoločnosťou  EMED – Slovakia s.r.o., ktorá je dcérou  cyperskej spoločnosti EMED Mining. Občianske združenie Podpoľanie nad zlato oprávnene protestuje proti zámerom povrchovej ťažby a ekologicky škodlivej technológie získavania zlata kyanidovým lúhovaním. Firma EMED predpokladá, že z ložiska Detva – Biely vrch by počas 10 ročnej ťažby získala 18 – 19 ton zlata v odhadovanej hodnote 760 – 800 miliónov eur.

     Ak by dobývací priestor a povolenie ťažby získala EMED alebo iná zahraničná spoločnosť, vyťažené zlato by bolo majetkom ťažiara a vlastník ložiska – SR by sa musel uspokojiť okrem dane len s 5% tzv. úhradou za vydobyté nerasty. Takýto „obchod“ medzi vlastníkom (SR) a nájomcom (EMED), považujeme za výsmech ochrane  a racionálnemu využitiu výhradných ložísk, deklarovaných v Banskom zákone č. 44/1988 Zb.

      Príkladom skutočne racionálnej ochrany svojich ložísk zlata môže byť okrem iných štátov (Japonsko a i.) aj Česká republika, ktorá napriek enormnej snahe viacerých zahraničných firiem nedovolila ich ťažbu (viď príklad veľkého ložiska zlata Mokrsko).

     Druhým našim najväčším ložiskom zlata a striebra je ložisko Kremnica – Šturec s bilančnými zásobami 38 ton zlata a 288 ton striebra. Nadmerný dobývací priestor určený na ložisko ešte v roku 1961 vlastní už 15 rokov zahraničná spoločnosť, ktorá sa snaží napriek odporu občanov Kremnice získať povolenie na ťažbu ložiska. Pri súčasných cenách zlata a striebra sa finančná hodnota zásob ložiska odhaduje na viac ako 1 miliardu eur.

     Jediným ťaženým ložiskom zlata na Slovensku je ložisko Banská Hodruša z ktorého sa od roku 1993 do roku 2010 vyťažilo 4,7 tony zlata, z toho v roku 2010 rekordných 534 kg. Žiaľ toto naše zlato končí v zahraničí, v Belgicku, kde ho vo forme zlatonosných koncentrátov vyváža ťažobná spoločnosť s.r.o. Podľa informácie časopisu Trend, tržby za predaj zlata v roku 2010 dosahovali 16 miliónov eur a zisk 10 miliónov eur. Ide teda o ložisko s vysokou kvalitou rudy a vysokou hodnotou diferenciálnej banskej renty, ktorá sa v niektorých štátoch zdaňuje tzv. daňou z nadmerných a neočakávaných ziskov (Excess or Windfall Profit Taxes). „Bohaté Slovensko“ sa však uspokojuje s 19% daňou a 5% úhradami. Štát je predsa pre niekoho najhorší vlastník ale pre niekoho vlastník najlepší (pre súkromné ťažobné spoločnosti).

     Porovnajme teraz súčasnú slovenskú prax – obchodovanie s koncentrátmi zlata vyvážanými do zahraničia s tým, čo už takmer pred 700 rokmi uzákonil uhorský panovník Karol Robert z Anjou. Karol Robert už v roku 1327 vydal prísny zákaz vyvážať surové nemincované zlato a striebro. Zároveň zreformoval banský regál tak, že majitelia pozemkov na ktorých sa ťažilo zlato a striebro dostávali tretinu z urbury. Všetko zlato a striebro sa muselo predať kráľovským mincovým komorám. Tieto reformy umožnili Karolovi Robertovi aj ďalekosiahlu peňažnú reformu, rozkvet baníctva aj krajiny.

     Na rozdiel od Karola Roberta, náš štát (SR) – vlastník výhradných ložísk, nielenže nepožaduje z nadmerných ziskov vyššie dane, umožňuje vývoz zlata v koncentrátoch do zahraničia ale dokonca umožňuje vyvlastnenie súkromných pozemkov údajne vo verejnom záujme ale v konečnom dôsledku v záujme ziskov súkromných ťažobných spoločností.

     Ostatných 18 z 21 výhradných ložísk zlata, od Pezinka po Zlatú Baňu sú malé ložiská alebo ložiskové výskyty s celkovými zásobami cca 30 ton. Tieto ložiská by si zaslúžili preocenenie a reklasifikáciu zásob vzhľadom na rastúce ceny zlata a následne aj rastúcu finančnú hodnotu zásob.

     Takáto legislatíva a prax „gorilieho štátu“ priam volá po celoštátnej petícií za záchranu našich zlatých ložísk, podobne ako bola petícia vyše 100 000 občanov proti ťažbe uránu. V čase dlhovej a hospodárskej krízy keď banky skupujú zlato namiesto ničím nekrytých tlačených peňazí, na Slovensku už vyše 20 rokov pokračuje prax doslova darovania našich výhradných ložísk ( a nielen ložísk zlata), súkromným domácim a zahraničným firmám. Dokedy páni poslanci a ministri? To Vám fakt nezáleží na tom, či 60 – 70 ton zlata v hodnote 2,5 – 3 miliardy eur skončí v zahraničí alebo na Slovensku?

Milant

Tieto tri agentúry nás informujú o preferenciách jednotlivých strán a očakávanej účasti voličov na predčasných voľbách 10.marca 2012. Ide však o preferencie strán len na základe názorov menej ako 50% oprávnených voličov. Ak sa však na voľbách nezúčastní viac ako 50% oprávnených voličov, ktorí už neveria žiadnej politickej strane, hlavne po zverejnení kauze Gorila, bolo by mimoriadne aktuálne, aby agentúry Polis, MVK a Focus ešte pred voľbami zistili, aké budú odpovede ich respondentov na 4 otázky sformulované po antigorilých protestoch:

1. Súhlasíte s vyšetrením kauzy Gorila a potrestaním vinníkov?

2. Súhlasíte so zrušením trestoprávnej imunity?

3. Súhlasíte so zmenou volebného systému?

4. Súhlasíte so sfunkčnením referenda?

Prieskum je možné doplniť aj ďalšími aktuálnymi otázkami, napr:

- ste za zrušenie mečiarových amnestií?

- súhlasite s účasťou Slovenska na tzv. trvalom eurovale?

- ste za zmenu financovania politických strán?

- ste za rovnú daň alebo progresívne zdaňovanie?

- ste za vyrovnaný štátny rozpočet alebo ďalšie zadlžovanie Slovenska?

- súhlasíte s verejnou kontrolou súdov a prokuratúry?

Výsledky takéhoto prieskumu budú reprezentovať názory všetkých 4,36 milióna oprávnených voličov a nielen názory možno necelej polovice voličov, ktorí voliť chcú. Takýto prieskum, oveľa lacnejší a rýchlejší ako organizácia petície a následne referenda (podľa čl. 93-100 Ústavy), zároveň potvrdí alebo vyvráti názory presluhujúcich politikov, že pár tisíc protestujúcich na uliciach slovenských miest nereprezentuje vôľu väčšiny. Preto treba vraj ísť voliť a zvolení poslanci aj keď za účasti menej ako 50% voličov, nám môžu vládnuť ďalšie 4 roky. Aj keď pôjde o právne nezáväzné výsledky prieskumu, prispeli by k objektívnejšiemu pohľadu občanov aj politikov na ďalšie smerovanie Slovenska. A predovšetkým by to bol krok správnym smerom od skorumpovanej zastupiteľskej demokracie (partokracie) k priamej demokracii.

milant

Podľa Ústavy by Slovenska republika mala byť zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom v ktorom štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Po zverejnení kauzy Gorila už pravdepodobne väčšina občanov o zvrchovanosti, demokracii a právnom štáte vážne pochybuje. Zvrchovanosť spochybňuje diktát finančných trhov, duo Merkózy a diktát bruselskej byrokracie. Demokraciu nahradila partokracia, keď štátna moc nie je v rukách občanov ale skorumpovaných politikov a finančných oligarchov. A o právnom štáte je škoda sa rozširovať. Právo a spravodlivosť krvácajú rovnako ako zvrchovanosť a demokracia.

Slovensko sa tak, nielen vďaka Gorile ale aj 22 ročnej devastácii ekonomiky a morálky dostalo do stavu, keď podľa čl. 32 Ústavy “Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok….” Dlho očakávaný odpor začal 27. januára a bude pokračovať. Nedôvera občanov k voleným zástupcom sa o.i. prejavuje aj tým, že marcových volieb sa pravdepodobne nezúčastní ani polovica oprávnených voličov. Ak 10. marca nepríde k volebným urnám viac ako 2-3 milióny občanov, aktuálna je otázka: ako ďalej? Je reálne očakávať, že tretinou až polovicou oprávnených voličov zvolených 150 poslancov a 15 vymenovaných ministrov bude vládnuť vo verejnom záujme? Alebo to bude opäť v záujme finančných žralokov a ich skorumpovaných politických prisluhovačov?

Ako dosiahnuť zmenu?

Pravdepodobne pomôže len silné a jednotné občianske hnutie, (podobne ako v novembri 1989 alebo na Islande v rokoch 2008-2010), ktoré bude žiadať okamžité odstúpenie, vyšetrenie a potrestanie politikov a podnikateľov namočených v kauze Gorilla. Zmena partokracie na skutočnú demokraciu si vyžiada aj dôkladnú revíziu Ústavy SR a vypracovanie ústavy novej. Domnievame sa, že Ústava v súčasnej podobe pomáha a upevňuje partokraciu na úkor priamej demokracie. Je výsmechom demokracie, keď Ústava pre platnosť referenda požaduje vyše 50% -nú účasť voličov ale pre platnosť voľby 150 poslancov NR SR sa nepožaduje nielen 50% – ná ale dokonca ani 10%-ná účasť. Prečo? Je snáď zdiskreditovaná zastupiteľská demokracia (partokracia) demokratickejšia, ako priama demokracia, t.j. vôľa väčšiny slobodných občanov? Je signifikantné, že poslanci NR SR, ktorí mali možnosť svojimi uzneseniami žiadať prezidenta aby vyhlásil referendum, to až na výnimky neurobili. Pritom stále častejšie sú zrejmé hlboké rozdiely medzi tým, čo si myslí a žiada väčšina občanov a tým, čo svojimi zákonmi presadzuje vláda a NR SR. Komu to slúži?

V súčasnosti existuje množstvo dôležitých problémov, na ktoré by v referende mali prednostne odpovedať občania – nositelia štátnej moci. K takým problémom o.i. patria:

1. Nová ústava by mala posilniť inštitúty priamej demokracie, napr. spojením volieb do NR SR s referendom.

2. Mali by sme žiadať zmenu čl. 93 ods. 3 Ústavy tak, aby predmetom referenda boli aj dane, odvody a štátny rozpočet, ako ochrana občanov pred úsilím Goríl preniesť bremeno nákladov štátu na plecia už aj tak chudobnej väčšiny.

3. V referende sa treba občanov opýtať, či súhlasia alebo odmietajú:

- ďalšie zadlžovanie Slovenska pomocou nezmyselných tzv. eurovalov,

- vyrovnaný alebo prebytkový štátny rozpočet,

- prioritu zachovania suverenity a zvrchovanosti Slovenska pred účasťou v eurozóne a EÚ,

- redukciu počtu štátnych úradníkov minimálne o 25%,

- progresívny daňový systém a vyššie zdanenie bánk, poisťovní, korporácií, nie radových občanov cez rast DPH a spotrebné dane,

- zastaviť ďalšiu privatizáciu štátneho majetku,

- skončiť s úľavami pre zahraničných investorov na úkor domácich investorov a občanov,

- zakázať súkromným zdravotným poisťovniam tvorbu zisku,

- žiadať zmenu volebného systému tak, aby bolo vytvorených 150 volebných okrskov, do ktorých by kandidátov na poslancov navrhovali občania vrátane nezávislých kandidátov,

- zrušiť imunitu poslancov, aby boli pred zákonom rovní s radovými občanmi,

- žiadať zrušenie mečiarových amnestií,

- žiadať vyšetrenie kauzy Gorila a prísne potrestanie skorunpovaných politikov a zástupcov finančných skupín, ktorí okrádali občanov.

Výsledky referenda musia byť záväzné pre poslancov NR SR aj vládu. Ináč budú hlavné atribúty ústavného práva aj naďalej len ilúziou.

Na záver zacitujme našim Gorilám ale aj novej vláde, ktorá vznikne po voľbách 10. marca 2012 slová Klausa Schwaba, zakladateľa Svetového ekonomického fóra v Davose:

“Kapitalizmus vo svojej súčasnej podobe nemá miesto vo svete okolo nás. Máme medzeru všeobecnej morálky, sme príliš špekulatívny, zanedbali sme investovať do budúcnosti, podkopali sme sociálnu súdržnosť a teraz sme v nebezpečenstve, že úplne stratíme dôveru budúcich generácií.”

milant

Slovenská banská komora (SBK) nedávno medializovala návrh, aby sa z banskej legislatívy vyňala možnosť samospráv miest a obcí vetovať ťažbu niektorých výhradných (štátnych) ložísk. SBK argumentuje tým, že predsa vlastníkom nerastného bohatstva je štát a keď je pre štát výhodné, aby ložiská ťažili domáce alebo zahraničné firmy, potom samosprávy a občania by nemali mať právo brániť takýmto “výhodným a zmysluplným” zámerom štátu. Ako negatívny príklad sa uvádza nesúhlas samospráv Kremnice a Košíc s ťažbou zlata na ložisku Kremnica-Šturec a s ťažbou uránu na našom najbohatšom ložisku Košice-Jahodná. SBK pritom vôbec nezdôvodnila, aké “výhody” by plynuli pre štát, ak by okolo 30 ton zlata a 12 000 ton uránu vyťažili zahraničné spoločnosti a štátu za ich predaj by odviedli “úhrady za vydobyté nerasty” vo výške pár percent? Naopak, štát by mal zastupiteľstvám a občanom Kremnice a Košíc poďakovať za to, že sa im podarilo zastaviť pre štát nevýhodnú ťažbu.

K tomuto originálnemu návrhu SBK sa žiada uviesť pár poznámok:

1. Čl. 4 Ústavy definuje nerastné bohatstvo ako vlastníctvo Slovenskej republiky, nie štátu, teda ako celospoločenské vlastníctvo 5,4 mil. občanov SR. A keďže podľa čl.2, ods.1 Ústavy “Štátna moc pochádza od občanov…” návrh SBK obmedziť právo občanov a ich zvolených sapospráv spolurozhodovať o ťažbe vo svojich katastrálnych územiach a často aj na pozemkoch vo vlastníctve miest a obcí, treba považovať za hrubý útok na ústavné práva nás občanov SR.

2. Pri návrhu SBK prekvapuje, že SBK akoby sa vyjadrovala nielen za pár stovák banských podnikateľov ale aj v mene štátu, hlavne v mene MH SR, ktoré riadi rezort ťažby nerastných surovín. Keďže MH SR sa k návrhu SBK zatiaľ nevyjadrilo, opýtajme sa my, občania a voliči: Čo Vy na to pán minister Miškov a pani premiérka Radičová?

O čo ide Slovenskej banskej komore?

Táto legislatívna “pomoc” SBK štátu nie je ojedinelá. Už v roku 2004, keď vláda M. Dzurindu schválila “Aktualizáciu surovinovej politiky SR” , v tomto dokumente sa okrem iného dočítame: “Funkcia štátu, ako vlastníka nerastného bohatstva spočíva vo vytváraní vhodných podmienok pre podnikateľské subjekty…” alebo: Štát neurčuje, ktorú nerastnú surovinu, kde a za akých podmienok bude podnikateľský subjekt ťažiť.” A čerešničkou na torte v tomto dokumente z dielne MH SR (´+ SBK) je však konštatovanie, že “pre štát nevyplýva jednoznačná povinnosť všetky evidované ložiská vyhradených nerastov ekonomicky hodnotiť”, čo protirečí paragrafom 13 a 14 Banského zákona č. 44/1988 Zb. MŽP SR v roku 2004 opodstatnene oponovalo, že “Podľa súčasného právneho stavu u nás je overené ložisko nerastnej suroviny bezcenné a prenajíma sa ťažobnému subjektu za symbolické ceny. Táto filozofia môže vyhovovať súkromným ťažobným subjektom ale nie vlastníkovi nerastného bohatstva – Slovenskej republike.”

Žiaľ, opodstatnené námietky MŽP SR vyplývajúce z “Návrhu surovinovej politiky SR (MŽP SR, 2000), neboli MH SR akceptované. A tak ešte aj dnes v roku 2012 sa výhradné ložiská neoceňujú, takže naše nerastné bohatstvo je aj naďalej bezcenné. Výsledkom takého diktátu zo strany súkromných ťažiarov združených v SBK je skutočnosť, že štát (SR) – vlastník nevlastní ani jedinú akciu v najväčších akciových spoločnostiach, takže jeho podiel na vytvorenom zisku je okrem daní nulový.

SBK môže namietať, že všetko je v súlade s platnými zákonmi a teda akékoľvek námietky sú neopodstatnené. Ale pri dôvere našich občanov v štátnu moc (NR SR, vláda, súdy…) si asi väčšina občanov myslí to, čo pred cca. 2000 rokmi rímsky filozof Gaius Petronius Arbiter: “Načo sú zákony tam, kde vládnu len peniaze?”

SBK ako by vo svojej snahe po neobmedzenej a štátom nekontrolovanej ťažbe zabudla na povinnosť vlastníka – SR, rešpektovať v Banskom zákone zakotvený verejný záujem a ochranu prírody a krajiny, čo sú mimoriadne dôležité atribúty pri ochrane a racionálnom využití nerastného bohatstva.

Zdá sa, že vplyv SBK na štát, predovšetkým na MH SR bol za posledných 17 rokov tak extrémny, že nie štát (parlament a vláda) ale pár desiatok vplyvných banských podnikateľov a ich prisluhovačov rozhodovalo o banskej legislatíve tak, aby boli výlučne v službách súkromných ťažiarov. A SR – vlastník nerastného bohatstva zostal síce formálne (de jure) vlastníkom ale vlastníkom – nesvojprávnym idiotom, ktorému na profite z využívania svojho bohatstva a vlastníctva vôbec nezáleží. Jav v skutočne demokratických a právnych štátoch (napr. v Nórsku a i.) nemysliteľný, hlavne v čase hospodárskej krízy a rastúcej zadlženosti štátu.

Prekvapuje, že ani “ľavicový” SMER-SD sa v rokoch 2006-2010 nesnažil reformovať deformovanú a pre SR nevýhodnú banskú legislatívu. Pred marcovými voľbami, by sme my občania mali našim politikom zo všetkých politických strán poslať jasný odkaz: Ak aj po voľbách 2012 chcete plniť predovšetkým príkazy finančných oligarchov a pokračovať v obchodoch typu Gorila, ignorovať vôľu väčšiny občanov Slovenska, potom vaše vládnutie nebude mať dlhé trvanie tak, ako pred 2000 rokmi konštatoval filozof Seneca: Nenávidené vlády sa nikdy neudržia dlho.

Zároveň našim budúcim poslancom a ministrom pripomeňme, že budeme sledovať a kontrolovať plnenie sľubu, ktorý budú skladať podľa čl. 75 Ústavy: “Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov.”

milant

Po revolúcii v roku 1989 sa novovytvorené politické “elity” prezentovali víziou: Urobíme zo Slovenska druhé Švajčiarsko. Na splnenie tohoto cieľa malo poslúžiť vytvorenie Slovenskej kapitálotvornej vrstvy a masívna privatizácia pod slaboduchým heslom “Štát je najhorší vlastník, treba všetko sprivatizovať”.

1990 – 1998

Výsledkom tejto politiky bola ťažká hospodárska kríza v rokoch 1990-1993, keď v roku 1993 poklesla priemyselná výroba z 276 miliárd korún v roku 1989 na 187 miliárd korún, stavebná produkcia klesla zo 47 na 22 miliárd korún, HDP sa znížil na 74%, spotreba domácností sa znížila o tretinu a reálne mzdy dosahovali v roku 1993 iba 73% stavu z roku 1989. Novým, šokujúcim javom bola masová nezamestnanosť. V roku 1990 bolo bez práce 36 603 ľudí, v roku 1993 už desaťnásobok – 368 0958. V roku 2002 nezamestnanosť vzrástla na takmer 500 tisíc. Katastrofálne zrútenie bytovej výstavby z 33 437 bytov v roku 1989 na 3 093 v roku 1995 sa prejavilo nielen rastom nezamestnanosti ale aj enormným rastom cien bytov. Mnohé regióny negatívne zasiahol úpadok zbrojárskeho priemyslu. Poľnohospodárska výroba sa znížila o tretinu.

V rokoch 1992 – 1994 prebehla tzv. druhá vlna privatizácie, v ktorej išlo o majetok v rozsahu niekoľko 100 miliárd korún. Privatizovali sa továrne, veľké pozemkové majetky, veľkoobchodné a dopravné podniky, hotely. Táto druhá vlna kupónovej privatizácie bola vzhľadom na špekulácie a rozkrádanie majetku do tzv. investičných fondov nahradená inými metódami z hľadiska korupcie a klientelizmu ešte bezočivejšími – priamymi predajmi. Nepripravená privatizácia sa stala zdrojom nebývalej korupcie, rozkrádania, devalvácie etického dedičstva revolúcie a vytvorenia vrstvy politických zbohatlíkov. Mnoho podnikov bolo neskôr novými majiteľmi vykradnutých – vytunelovaných. V podmienkach trhovej ekonomiky prišla nevyhnutne “tretia vlna privatizácie”, v ktorej zahraničné firmy preberali podniky (VSŽ, Slovnaft, Nafta Gbely atď.), predtým sprivatizované  ”Slovenskou kapitálotvornou vrstvou”. Takto vyzeralo slovenské “druhé Švajčiarsko” v roku 1998.

1998 – 2006

Po voľbách 1998, keď bola vytvorená vláda zo 4 strán – SDK, SMK, SDĽ a SOP, tzv. “dúhová koalícia”, program novej vlády bol ambiciózny a náročný. Na získanie potrebných financií boli zahraničným kapitálom sprivatizované skoro všetky banky, poisťovne, telekomunikácie, plynárensky priemysel, časť dopravných podnikov. Len oddlženie vytunelovaných bánk (Devín banka, IRB  a i.), stálo daňových poplatníkov okolo 130 miliárd korún. Tunelári samozrejme potrestaní neboli.

Po voľbách 2002 vznikla druhá, pravicová Dzurindová vláda zložená z SDKÚ, SMK, KDH, ANO. Napriek niektorým zahraničnopolitickým úspechom (?) – pozvánka do NATO, úspešné rokovanie o vstupe do EÚ, sa vláda pri naštartovaní potrebných reforiem správy, daňového systému, zdravotníctva a dôchodkového zabezpečenia, dopustila vážnych chýb, vyplývajúcich opäť z pochybného hesla “Štát je najhorší vlastník…” Chyby pri realizácií týchto reforiem vyústili v roku 2006 do odmietnutia väčšinou občanov zdravotnej aj dôchodkovej reformy. Prieskum MVK ukázal, že až 80% z vyše 2 000 respondentov nesúhlasí s heslom “Štát je najhorší vlastník, treba všetko

sprivatizovať”. (Pravda, 20.5.2006).

Napriek nesúhlasu občanov s mnohými krokmi vlád v rokoch 1990 – 2006, predovšetkým so zlodejskými formami “privatizácie”, ani jedna z Mečiarových, či Dzurindových vlád sa v referende neopýtala občanov, či súhlasia s tým, aby majetok štátu tvorený niekoľkými generáciami pred rokom 1990, prešiel do rúk domácej “kapitálotvornej vrstvy”, resp. do rúk zahraničných investorov. Dnes, po 22-rokoch sa my voliči čudujeme, ako sme mohli dôverovať lacným sľubom politikov, za ktorými bol výlučne boj o majetky a politickú moc. Životná úroveň obyvateľov Slovenska poklesla v dôsledku pravicových reforiem v roku 2005 na poslednú priečku v EÚ. Dôveryhodnosť Dzurindových vlád okrem pravicových, protiobčianskych reforiem, podkopali aj ďalšie kauzy: kupovanie poslancov, financovanie SDKÚ, skupinka, vláčiky a iné, ktoré vyústili do pádu vlády a víťazstva stredoľavého SMERU vo voľbách v roku 2006.

2006 -2010

Víťazstvo SMERU – SD dávalo veľkú nádej hlavne ľavicovým voličom na zmenu k lepšiemu, predovšetkým sľubmi o zastavení privatizácie, znížení DPH na potraviny a lieky, zvýšenie daní pre banky a monopoly atď. Časť sľubov bola splnená (zastavenie privatizácie, zníženie DPH na lieky a knihy), ďalšie sľuby však splnené neboli (DPH na potraviny, zvýšenie daní pre banky a monopoly). Sklamaním pre mnohých voličov SMERU bolo spojenie s HZDS a SNS, neslávne známymi z rokov 1992 – 1998. Najväčším šokom pre voličov SMERU ale aj občanov bola nebývalá úroveň korupcie a klientelizmu, známa napr. z káuz “Nástenkový tender, predaj emisií, upratovanie kasární za miliardy korún, financovanie strany a mnohé ďalšie, ktoré postupne viedli k strate dôvery vo vládnu koalíciu a následne k prehre vo voľbách v roku 2010. Mnohí voliči už nevideli zásadný rozdiel medzi “ľavicovým SMEROM a pravicovou opozíciou”.

2010 -2011

Víťazstvo pravicovej koalície SDKÚ, SaS, KDH, MOST – HÍD a jej chaotické vládnutie až do jej konca v októbri 2011 bolo ďalšou ranou pre dôverčivých voličov, hlavne keď sa SDKÚ opäť prezentovala kauzami “Daňové riaditeľstvo Košice”, “Platinové sitká a iné.”. A hlavne, keď sa jej podarilo odrovnať najobľúbenejšiu političku – premiérku Ivetu Radičovú.

Tento prehľad 22 ročného vládnutia po roku 1989 ukazuje, že po získaní moci všetky vlády zabudli na svoje sľuby, zabudli, že štátna moc pochádza od občanov, premenili demokraciu na partokraciu a bezohľadne nás klamali a okrádali. V záujme sa udržania pri moci plnili želania svojich finančných chlebodarcov, nie občanov. 10.3.2012 ich budeme znova voliť?  Už sme úplne rezignovali na svoje právo – prinútiť štát presadzovať verejný záujem?

Na záver jedna kacírska otázka: Čo by asi občania v referende odpovedali na otázku – Súhlasíte s tým, aby boli znárodnené bývalé štátne podniky (bane, ťažký priemysel, banky, poisťovne, poľnohospodárske podniky atď.), ktoré boli v rokoch 1990 -2006 odcudzené obyvateľom Slovenska, bez ich súhlasu. Tým viac, že podľa najnovších informácií z prieskumov verejnej mienky z revolučných rokov 1989 – 1990, len 3% respodentov súhlasili s kapitalistickým systémom v Československu ale až 97% bolo buď za socializmus s ľudskou tvárou reprezentovaný v roku 1968 Alexandrom Dubčekom alebo za sociálno demokratický politický systém sociálnej a ekologicke trhovej ekonomiky. Ak štát (vlády a parlamenty), v rokoch  1990 – 2006 odcudzili občanom nimi vytvorený majetok bez ich súhlasu (bez referenda), majú občania právo žiadať tento majetok späť?

milant

Hoci štátna moc by mala podľa Ústavy pochádzať od občanov, sme my občania už 22 rokov takmer bezmocní voči diktátu skorumpovaných politikov a finančných skupín.

Profesor D.C. Korten už v roku 1995 vo svojej vynikajúcej knihe “Keď korporácie vládnu svetu” upozorňuje, že “demokratický pluralizmus zjednocuje sily trhu, štátu a občianskej spoločnosti v záujme udržania  dynamickej rovnováhy. Táto rovnováha nachádza svoj výraz v rámci regulovaného, nie voľného trhu. Preto občianske spoločnosti vytvárajú štáty a organizované trhy. V normálnom demokratickom štáte platí hierarchia : Občania – štát – trh. Globalizácia národných ekonomik toto poradie obracia naruby: Trh – štát – občania.

Trh sa takto stáva prvým sektorom, štát sa podriaďuje záujmom obchodných spoločností a schopnosť občianskej spoločnosti prinútiť štát presadzovať verejný záujem je oslabená. Kde vládne trh je obchodná spoločnosť kráľom. To treba zmeniť “.

Pred marcovými voľbami by sme mali pozorne sledovať, ktorá z politických strán zahrnie túto potrebnú zmenu a začne sa riadiť vôľou svojich občanov. Dnes si už väčšina občanov jasne uvedomuje, že súčasnú dlhovú krízu v eurozóne spojenú s rastom nezamestnanosti a inflácie nespôsobili radoví občania ale nenásytné banky v úzkom spojenectve s politikmi. Je obludné, ak v tejto šialenej politike ďalšieho zadlžovania chcú naše politické “elity” pokračovať. Okrem I. Matoviča sa ani jeden z pravicových či ľavicových poslancov nevyslovil za masívne šetrenie a dosiahnutie vyrovnaného resp. prebytkového rozpočtu. Pritom je dnes jasné, komu zadlžovanie vlád (štátov), podnikov aj obyvateľov pomáha. Opýtajme sa našich politikov, dokedy máme trpieť tieto nezmyselné experimenty od bruselských aj našich slovenských politikov.

Zdá sa, že prichádza čas na využitie čl. 32 Ústavy, podľa ktorého “Občania majú právo postaviť sa na odpor každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok…”

Ak si však v predčasných voľbách (10.3.2012) opäť zvolíme tých, čo nás 22 rokov klamali a okrádali, potom legitimizujeme ich právo ďalšie 4 roky v ich “vládnutí” pokračovať. Domnievam sa, že ak má nastať zmena, aby štátna moc skutočne pochádzala od občanov, občania by mali poveriť svoje odborné a morálne apolitické elity, aby vypracovali Občiansky program vládnutia, ktorý by následne občania schválili v referende. Predpokladám, že viacero dobrých myšlienok by Občiansky program mohol čerpať aj z Vízie a stratégie rozvoja spoločnosti do roku 2020, ktorú pripravovala SAV ale po voľbách 2010 upadla do zabudnutia. Občiansky program by mal predovšetkým osloviť stredné vrstvy a vrstvu deklasovaných, ktorí tvoria 98-99% spoločnosti ale doposiaľ moc v rukách má 1-2% elita finančníkov a politikov. Keď sa budeme snažiť budovať zdravú spoločnosť, budeme tým liečiť aj našu Zem. V opačnom prípade budeme naďalej žiť pod tyraniou globálneho finančného systému, ktorý nás vedie k takmer istému sociálnemu a ekologickému kolapsu.

milant

Podľa čl.1, ods.1 Ústavy “Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát” a podľa čl.2, ods.1 “Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo”.

Na úvod niekoľko výrokov a názorov politikov aj občanov k týmto prvým dvom článkom Ústavy:

1. “Slovensko nie je právny štát” (R. Fico)

2. “Bohatí ďalej bohatnú a chudobní ešte viac chudobnejú” (Biskupi Slovenska, november 2005)

3. “Od volieb k voľbám, sa prehlbuje priepasť medzi verejnosťou a politickými elitami. Šíri sa cynizmus voči slabým…” (Ján Budaj a kol., 14.12. 2009)

4. “Tak sme sa ocitli v období postdemokratickom, s črtami mafiánskeho neufeudalizmu. Vládnu veľkomožní páni, nie štát, parlament, súdy a už vôbec nie slobodný a      sebavedomý občan” (Ivan Kadlečík, 7.1.2010)

5. “Koalícia chce mať z poslancov len opičky, ktoré budú stláčať vopred určené gombičky”. (Igor Matovič, 25.6.2011)

6. “Základným pocitom mnohých občanov sa stala apatia a nedôvera. Nedôvera v hodnoty, nedôvera v systém a nedôvera jeho predstaviteľov. Nechceme už žiť v lži, nechceme sa tváriť, že žijeme v demokratickej spoločnosti, keď o najzávažnejších otázkach nerozhodujú občania ale zoskupenia investorov. Mnohé rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú život občanov sú iniciované lobistami, ktorí manipulujú a korumpujú politikov a úradníkov.” (Občianska charta 2010)

7. “99% občanov je ovládaných skorumpovanými politikmi a skupinou vyvolencov.” (Občianska iniciatíva 99%, november 2011)

Aké výstižné a pravdivé, napriek tomu karavána ide ďalej. Ak teda väčšinu občanov sklamala zastupiteľská demokracia, zmenená za 22 rokov na partokraciu, aké sú možnosti prechodu na priamu demokraciu, aby platilo známe Hlas ľudu, hlas boží?

Porovnajme si teraz možnosti a podmienky, ktoré Ústava dáva občanom vyjadriť sa k dôležitým otázkam v referende a vo voľbách poslancov do NR SR:

- čl.95, ods.1: “Referendum vyhlasuje prezident ak o to petíciou požiada aspoň 350 000 občanov, alebo ak sa na tom uznesie NR SR, a to do 30 dní od prijatia petície občanov alebo uznesenia NR SR”.

- čl.98, ods.1: Výsledky referenda sú platné, ak sa na ňom zúčastní nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a ak bolo rozhodnutie prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda”.

Na platnosť referenda je teda potrebná účasť vyše 2 miliónov voličov. Ak ďalej skúmame články 72-92 Ústavy, upravujúce voľby 150 poslancov do NR SR, vidíme, že na účasť vo voľbách do NR SR, na rozdiel od referenda neexistuje požiadavka ani nadpolovičnej, dokonca ani 5% účasti oprávnených voličov. To znamená, že na zvolenie 150 poslancov – nominantov politických strán by stačila aj účasť pár tisíc oddaných voličov?

Pri takomto znení Ústavy vychádza, že štátna moc nepochádza od občanov ale od malých skupín vodcov politických strán, ktorí si na “zastupovanie voličov” vyberajú poslušných, vodcom oddaných nominantov, často bez splnenia odborných a mravných kritérií, Akú teda možnosť máme my občania, navrhnúť a zvoliť za poslanca NR SR nezávislého  kandidáta, ktorý je odborne aj morálne na vysokej úrovni, osvedčil sa v komunálnej politike a má dôveru svojich voličov? Pokým celé Slovensko bude jediným volebným obvodom, budú nominácie za poslancov v rukách straníckych vodcov a nie občanov.

Domnievam sa, že toto je len jeden z ďalších dôvodov, pre ktoré je nutná zásadná reforma Ústavy.

Kde hľadať príklady priamej demokracie?

1. Vo Švajčiarsku,

kde cez referendá môžu občania pripomienkovať každý zákon schválený parlamentom a pomocou iniciatív predkladať dodatky k federálnej ústave, čo robí zo Švbajčiarska priamu         demokraciu. Švajčiarsko sa člení na 26 kantónov (krajov), ktoré majú moc rozhodovať o všetkom, čo nie je priamo podriadené federácii, keďže každý kantón má svoju ústavu,        parlament a vládu. Sedemčlennej federálnej vláde patrí len správa armády, železníc a poštových služieb. Nezávislosť a neutralita sú základné piliere švajčiarskej politiky.

2. Na Islande,

kde v rokoch 2008 – 2010 po zrútení meny a krachu krajiny prebehla demokratická revolúcia. Výsledkom občianskeho referenda, ktorého sa zúčastnilo 93% občanov bola nová    ústava a nový parlament. V referende občania Islandu odmietli platiť dlhy zahraničným bankám, pretože ich nespôsobili ľudia ale politici. V dôsledku referenda boli znárodnené veľké banky a rezignovala celá vláda. Boli uväznení politici zodpovední za krízu. V novej ústave je zakotvené, že hlavným politickým protagonistom je občan, nie politik.

milant

Ludwig Erhard (1897-1977), bol významný nemecký ekonóm a politik. V rokoch 1949-1963 bol ako kresťanskodemokratický minister financií hlavným strojcom západonemeckého “hospodárskeho zázraku”, v priebehu ktorého sa po devastácii krajiny počas 2. svetovej vojny strojnásobil hrubý národný produkt. Nebol ľavičiar ani pravičiar, jeho doménou bola komunikácia od ľava do prava. Uplatňoval pragmatickú hospodársku politiku, ktorá mala za úlohu vytvoriť podmienky pre “blahobyt pre všetkých” vytvoril a aplikoval koncept sociálneho trhového hospodárstva. Úlohu štátu v ekonomike prirovnával k úlohe rozhodcu vo futbalovom zápase. Z jeho zásad vyberáme:

1.”Zákon zakazujúci vznik kartelov by mal platiť ako hospodársky ústavný zákon”.

2. “Nikomu nedávajme toľko moci, aby mohol potláčať individuálnu slobodu druhých”.

3. “Blahobyt pre všetkých a blahobyt prostredníctvom súťaže patria nerozlučne k sebe”.

4. “Za Erharda  (do roku 1967), museli byť všetky výdavky štátu kryté príjmami”. Žiadny hospodársky rok nesmel končiť deficitom. Financovanie štátneho rozpočtu kreditnými pôžičkami považoval Erhard za neprípustné. Výsledkom jeho koncepcie bol vysoký hospodársky rast bez zadlžovania ďalších generácií.

Po tom, ako Nemecko zišlo z cesty sociálneho trhového hospodárstva, hospodársky rast krajiny výrazne spomalil, počet nezamestnaných rapídne stupol a dlh krajiny začal rýchlo rásť. Následne aj sociálne výdavky v Nemecku v rokoch 1967-1997 stúpli o viac ako 70%, z 11,4% HDP na 19,7% HDP.

Erhard dokázal vytvoriť v hospodárstve podmienky nielen pre plnú zamestnanosť, ale aj pre realizáciu myšlienky “blahobyt pre všetkých”.

Škoda, že ľudská povaha nemá tendenciu vedieť sa poučiť z minulosti, a že empíria tak schopného ekonóma zapadá prachom.

Nemala by sa dnes, v čase dlhovej a hospodárskej krízy, nielen slovenská ale aj európska pravica aj ľavica zjednotiť a vrátiť sa od eurovalov a zadlžovania k humánnej a v praxi overenej politike Ludwiga Erharda?

milant

V septembri 2009 bol uverejnený príspevok maďarského disidenta, profesora filozofie G.M. Tamása  ”Maďarsko – kde sme urobili chybu”, v ktorom okrem iného uvádza: “Po revolúcii v roku 1989 pri presadzovaní liberálnej politiky boli sme úplne naivní a náš diskurz vychádzal v tom čase z klasického liberalizmu a bol poriadne neefektívny. Nebol to len maďarský problém. Od Sibíri po Prahu, od Alma-Aty po východný Berlín, bol problém rovnaký. Ekonomika sa netransformovala ale deštruovala. Neprišli sme s novým kapitalizmom ale s čiernou dierou. Bola to jedna z demonštrácií deštruktívnej sily kapitalizmu. Metódy boli rovnaké, aké môžeme vidieť inde vo svete – škrtanie, outsourcing, privatizácia a sociálny dumping. Zahraničný kapitál prišiel a hľadal spotrebné trhy, zatváral výrobný priemysel, ktorý kupoval takmer za nič. Všade, najmä vo výrobnej sfére sa strácali pracovné sily ale tu sa stratil celý spôsob života. Celkom úspešné družstevné poľnohospodárstvo prakticky zmizlo. Tu sme mali kvalitatívnu zmenu, v ktorej sa strácala celá kultúra. Nebolo to niečo lepšie, niečo čo možno nazvať zmenou ale koniec hospodárstva ako takého. Na začiatku 90-tych rokov to bola úplná katastrofa. A zatiaľ sme my, elita na vrchu toho všetkého, oslavovali triumf slobody, otvorenosti, plurality, fantázie, radosti atď. Bolo to frivolné a ja sa za to hlboko hanbím”. (koniec citátu)

Aké pravdivé a aktuálne zhodnotenie 20 ročnej reality a to nie len v Maďarsku. Dnes keď prichádza druhá vlna hospodárskej krízy oveľa aktuálnejšie.

Čo na to naša  ”bankovo závislá, proeurovalová koalícia” (SMER-SD + SDKÚ + KDH + MOST-HÍD), ktorá vyslyšala výzvu pánov Barrosa a Van Rompuya, aby sa povzniesla nad krátkodobé vnútropolitické ciele a schválila zmeny v záchrannom fonde eurozóny (EFSF). Komu ste však schválením EFSF pomohli? Len nezodpovedným bankám a vládam , nie väčšine občanov Slovenska.

Ešte dobre, že sa našlo “7 statočných” (R.Sulík a spol.), ktorí ukázali kam vedie ďalšie zadlžovanie a schvaľovanie eurovalov. Čas ukáže, ako veľmi sa mýlili  páni z Bruselu aj naša bankovo závislá koalícia.

Na schvaľovanie eurovalov sa treba opýtať občanov v referende a nie pár desiatok politikov.

milant