milant

Vatikán je sídlom pápeža a centrom Rímskokatolíckej cirkvi (RKC). Oficiálny názov: Svätý stolec, Vatikánsky mestský štát. Rozloha: 0,44 km2. Obyvateľstvo: 900. Hlavné mesto: Vatikán. Politický systém: Pápežský štát.

Hoci rozloha Vatikánu je nepatrná, má všetky náležitosti štátu: banku, rozhlas, vlastné noviny, vlastné vojsko- švajčiarsku gardu. Predstavuje významnú politickú a duchovnú silu, ktorá zasahuje všetky kontinenty a zjednocuje okolo miliardy katolíkov vrátane  vyše 430 000 kňazov. Je pozoruhodné, že kým v encyklopédii Všechno o Zemi (1996) sa u ostatných vyše 290 štátov uvádzajú údaje o ročnom príjme na hlavu (v USD), v prípade Vatikánu tento údaj chýba ?

Viac informácií o Vatikáne, RKC, ich histórii a súčasnom postavení sa dočítame v knihe JEŽIŠOVA MAGNA CHARTA A SÚČASNOSŤ (2004) od Karola Nandráskeho, profesora na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. V knihe konfrontuje cirkevné, kultúrne, ale aj ekonomické a politické dianie súčasnosti s jadrom posolstva Ježišových rečí. Odhaľuje hlbokú priepasť medzi tým, čo chcel Ježiš evanjelií a tým, čo predstavuje kresťanstvo cirkví. Poukazuje na zjavný rozpor s Ježišom evanjelií, keď počas dejín cirkev podľahla pokušeniu moci a mamonu. Jednotu Boha a človeka, ktorú žil Ježiš, cirkev zmenila na záhrobnú spásu, otrávila eros, objíma sa so štátnou mocou, jej príslušníci posluhujú božstvu vojny a kadia modle peňazí. Napriek zlyhaniu kresťanstva cirkví a jeho pádu v euroamerickej  kultúre, Ježišov príbeh ako miera ľudskosti neustále platí.

Cirkev sa veľmi skoro vynasnažila vziať do svojich rúk Božieho Ducha, Božiu pravdu i samotného Ježiša. Prax, ktorou sa ľudia stávajú kresťanmi bez osobného rozhodnutia je nehoráznosť. Formálne a ideologicky sa klerici odovzdávajú do služby Ježiša, ale prakticky sa dávajú do služby mocenských štruktúr cirkvi.

Vrchol hierarchickej pyramídy predstavuje PÁPEŽSTVO.

Pápež Gregor VII. (1073-1085) sa ako prvý dožadoval pápežskej nadradenosti, keď napísal: „Nikto na zemi nemôže o pápežovi súdiť. Katolícka cirkev sa nikdy nemýlila a nemôže sa mýliť až do konca sveta. Len pápež môže zosadzovať cisárov a kráľov. Gregor VII, tiež zmenil titul pápeža „zástupca Petrov“, na titul „zástupca Kristov“.

Pápež Inocent III. (1198-1216) stupňoval až do zvrátenosti požiadavku poslušnosti, keď žiadal: „Každý klerik musí poslúchať pápeža, aj keby rozkazoval zlo, pretože nikto nemôže posudzovať pápeža“. Vývoj sa zavŕšil za pontifikátu Pia IX. v roku 1870 prijatím Dogmy o neomylnosti pápeža, čím sa cirkev stala nereformovateľnou.

Viktor Hugo odmietal ironicky s tým, že od roku 1870 musí Boh nasledovať svojho neomylného zástupcu na zemi, nie naopak.

Feudálne štruktúry cirkvi sa odrážajú aj v postoji k laikom. Spolupráca s nimi sa schvaľuje, ale iba kým nechcú spolurozhodovať. Ich povinnosťou je poslúchať. Deje sa to v dobe, keď v euroamerickej oblasti myšlienka demokracie sa nehlása len ako politická idea, ale pokladá sa za hodnotu, ktorá patrí do systému hodnôt ľudských práv. Všetky politické zoskupenia sa rozhodujú na základe diskusie, iba v cirkvi sa tak nesmie diať. Nemožno sa preto diviť, že mnohí z cirkvi odchádzajú.

Ježiš evanjelií nič nepovyšoval nadľudskosť. Keď klerikalizmus nadobudne charakter fanatizmu, stáva sa hrozbou pre inak zmýšľajúcich. Zostane žalujúcou skutočnosťou, že v európskej kultúre to bola cirkev, ktorá prenasledovala ľudí za ich názory. V mene dogiem dávala ľudí do kliatby a upaľovala ich (Ján Hus, G. Bruno a i.).Keď náboženstvo zdegeneruje do podoby dogmatizmu, konzervativizmu a klerikalizmu, nastáva noc.

RKC podľahla pokušeniu moci a jej vývoj vyústil v „cirkevnom štáte“. Vatikán, „sväté mesto“ autoritátívneho systému RKC, nie je len centrom svetového katolicizmu, ale aj štátom.

Vatikán ako štát používa politické i ekonomické prostriedky na dosahovanie svojich cieľov. O jeho ekonomických prostriedkoch však ťažko informovať, pretože finančné hospodárenie Vatikánu patrí k najstráženejším tajomstvám a uniká akejkoľvek demokratickej kontrole. Nik nemá prehľad o previazanosti jeho bánk s bankami sveta. Podľa N. Lo Bella ľudia finančnej politiky Vatikánu tvoria hordu prefíkaných mafiánov, ktorí nemajú nič spoločné s nasledovníkmi Kristových apoštolov. Katolícka cirkev je starý rímsky vlk v rúchu kresťanského baránka.

Viktor Hugo kriticky volal na adresu cirkvi: „Katolicizmus je tri storočia chorý. Miluje peniaze, vyústil vo farizejstve. Bohatý klérus, mŕtve náboženstvo. V.Hugo zanechal odkaz: „Žiadny kňaz nemá asistovať na mojom pohrebe.“

Žiadať odluku cirkvi od štátu.

To bola aj požiadavka VPN v roku 0989-1990, ktorá sa nenaplnila! Po páde komunistickej totality cirkvi všetkých konfesií pokračovali tak, ako konali pred ňou. Preto ani nedošlo k žiadnej obrode cirkví, ale len k reštaurácii starých pomerov. Cirkvi sa zbavili štátneho dozoru, ale výhody komunistického zákona o hmotnom zabezpečení štátom si ponechali. Došlo k oddeleniu cirkvi od štátu, ale len z jednej strany. Štát nesmie do cirkevnej oblasti zasahovať, ale vo financovaní cirkví musí pokračovať Cirkvám sa vrátila prevážna časť ich majetkov. Celkom potichu sa vytvorila aliancia „oltára a trónu“. Vo svetle Ježišovej Magna charty nie je etické ani demokratické vnucovať, aby na udržovanie kultu cirkví finančne prispievali tí, ktorí s ním nechcú mať nič spoločné. Čestné a spravodlivé b, y bolo, keby si každá cirkev svoje potreby hradila z príspevkov svojich príslušníkov. Cirkvi sa však snažia zabetónovať dosiahnuté a urobiť ho nezrušiteľným. Svedčí o tom aj zmluva uzavretá medzi Slovenskou republikou a Vatikánom. Pokladá sa za medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred vnútroštátnym právom. Vo svetle Ježišovej Magny charty je pre kresťana neprijateľným postojom. Na Ježiša sa môže odvolávať iba vnútorne slobodná a od štátu nezávislá cirkev.

Udalosti našepkávajú, že napriek snahám pápeža Františka o určité reformy, rímsko-katolícku cirkev čaká len ďalšie zostupovanie po schodoch do krypty, ktorú si sama vybudovala.