milant

V oblasti politickej nestability a vojenských vlád v Strednej Amerike je Kostarika známa ako stabilný demokratický štát. Všetci muži a ženy starší ako 18 rokov musia voliť a ich hlasy rozhodujú o tom, aká strana bude vládnuť. Civilná vláda je pri moci už od roku 1902. Posledná občianska vojna bola v roku 1948, ale trvala len 2 mesiace. Potom bola rozpustená armáda, takže vojenské prevraty už nie sú možné. Od roku 1949 má Kostarika vlastnú demokratickú ústavu, ktorá zakazuje utvorenie armády. Školská dochádzka je povinná od roku 1890 a základné a stredoškolské vzdelanie je bezplatné od roku 1949. Len 7% dospelých je negramotných.

Kostarika je nárazníkovým štátom medzi politicky menej stabilnými štátmi: Panamou na juhu a Nikaraguou na severe. Kostarika- „bohaté pobrežie“- je tradične neutrálnou krajinou, čo obyvateľstvo s povďakom kvituje. Jediným problémom je nebezpečenstvo zatiahnutia do konfliktov so susedmi. Preto Kostarika v roku 1987 uzavrela s štyrmi strdoamerickými štátmi – Nikaraguou, Salvadorom, Hondurasom a Guatemalou mierovú zmluvu, ktorá v kritickom období zabezpečila v oblasti mier a kostarickému prezidentovi Oskarovi Ariasi Sanchezovi Nobelovu cenu za mier.

Kostarika sa od svojich susedov odlišuje tým, že takmer 90% obyvateľov je bielych a ostatní sú väčšinou mestici. Keď sem v 16. storočí prišli prví Európania, priniesli rôzne nemoci. Tisíce ich zomrelo.

Osvietená vláda už v 19. storočí ponúkla pôdu všetkým, ktorí chceli pestovať kávu na vývoz. Táto politika priniesla prospech nielen krajine, ale aj ľuďom. Na rozdiel od ostatných stredoamerických štátov, kde takmer všetku pôdu vlastní niekoľko bohatých statkárov, kým väčšina roľníkov žije v chudobe.

Hospodársky rast priniesol úžitok takmer všetkým. Vývoz rástol až do krízy v 80.rokoch, kedy došlo k vysokej inflácii a k poklesu svetových cien kávy a banánov. V roku 1993 však hospodársky rast opäť dosiahol 6%. Vďaka veľkým ložiskám bauxitu, železných rúd a síry čaká Kostariku sľubná budúcnosť. Zatiaľ sa však ťažia len ložiská zlata a striebra. Krajina láka stále viac turistov a zároveň má toľko vodnej energie, že Kostarika je energeticky takmer sebestačná.

V porovnaní so Slovenskom má Kostarika takmer rovnakú rozlohu (50 700 km2) a o niečo menej obyvateľov, cca 4,5 mil. Hlavné mesto je San José. Jazyk: španielština. Náboženstvo: rímski katolíci 92%.Ročný príjem na hlavu bol v roku 1995 2463 USD. Priemerná dĺžka života: muži 75, ženy 79 rokov.

Na záver otázka pre našu politickú elitu: Nebola by vyše 100 ročná história Kostariky dobrou inšpiráciou po súčasnej koronakríze a nastávajúcej ekonomickej kríze na hľadanie optimálnej cesty pre ďalšie smerovanie Slovenska? Skutočne je naše členstvo v EÚ a NATO jediná správna cesta? Ja veľmi pochybujem. Nebolo by vhodné zaviesť povinné hlasovanie alebo aspoň zrušiť nezmyselné kvórum (50%) pre platnosť referend?