milant

Po revolúcii v roku 1989 sa novovytvorené politické „elity“ prezentovali víziou: Urobíme zo Slovenska druhé Švajčiarsko. Na splnenie tohoto cieľa malo poslúžiť vytvorenie Slovenskej kapitálotvornej vrstvy a masívna privatizácia pod slaboduchým heslom „Štát je najhorší vlastník, treba všetko sprivatizovať“.

1990 – 1998

Výsledkom tejto politiky bola ťažká hospodárska kríza v rokoch 1990-1993, keď v roku 1993 poklesla priemyselná výroba z 276 miliárd korún v roku 1989 na 187 miliárd korún, stavebná produkcia klesla zo 47 na 22 miliárd korún, HDP sa znížil na 74%, spotreba domácností sa znížila o tretinu a reálne mzdy dosahovali v roku 1993 iba 73% stavu z roku 1989. Novým, šokujúcim javom bola masová nezamestnanosť. V roku 1990 bolo bez práce 36 603 ľudí, v roku 1993 už desaťnásobok – 368 0958. V roku 2002 nezamestnanosť vzrástla na takmer 500 tisíc. Katastrofálne zrútenie bytovej výstavby z 33 437 bytov v roku 1989 na 3 093 v roku 1995 sa prejavilo nielen rastom nezamestnanosti ale aj enormným rastom cien bytov. Mnohé regióny negatívne zasiahol úpadok zbrojárskeho priemyslu. Poľnohospodárska výroba sa znížila o tretinu.

V rokoch 1992 – 1994 prebehla tzv. druhá vlna privatizácie, v ktorej išlo o majetok v rozsahu niekoľko 100 miliárd korún. Privatizovali sa továrne, veľké pozemkové majetky, veľkoobchodné a dopravné podniky, hotely. Táto druhá vlna kupónovej privatizácie bola vzhľadom na špekulácie a rozkrádanie majetku do tzv. investičných fondov nahradená inými metódami z hľadiska korupcie a klientelizmu ešte bezočivejšími – priamymi predajmi. Nepripravená privatizácia sa stala zdrojom nebývalej korupcie, rozkrádania, devalvácie etického dedičstva revolúcie a vytvorenia vrstvy politických zbohatlíkov. Mnoho podnikov bolo neskôr novými majiteľmi vykradnutých – vytunelovaných. V podmienkach trhovej ekonomiky prišla nevyhnutne „tretia vlna privatizácie“, v ktorej zahraničné firmy preberali podniky (VSŽ, Slovnaft, Nafta Gbely atď.), predtým sprivatizované  „Slovenskou kapitálotvornou vrstvou“. Takto vyzeralo slovenské „druhé Švajčiarsko“ v roku 1998.

1998 – 2006

Po voľbách 1998, keď bola vytvorená vláda zo 4 strán – SDK, SMK, SDĽ a SOP, tzv. „dúhová koalícia“, program novej vlády bol ambiciózny a náročný. Na získanie potrebných financií boli zahraničným kapitálom sprivatizované skoro všetky banky, poisťovne, telekomunikácie, plynárensky priemysel, časť dopravných podnikov. Len oddlženie vytunelovaných bánk (Devín banka, IRB  a i.), stálo daňových poplatníkov okolo 130 miliárd korún. Tunelári samozrejme potrestaní neboli.

Po voľbách 2002 vznikla druhá, pravicová Dzurindová vláda zložená z SDKÚ, SMK, KDH, ANO. Napriek niektorým zahraničnopolitickým úspechom (?) – pozvánka do NATO, úspešné rokovanie o vstupe do EÚ, sa vláda pri naštartovaní potrebných reforiem správy, daňového systému, zdravotníctva a dôchodkového zabezpečenia, dopustila vážnych chýb, vyplývajúcich opäť z pochybného hesla „Štát je najhorší vlastník…“ Chyby pri realizácií týchto reforiem vyústili v roku 2006 do odmietnutia väčšinou občanov zdravotnej aj dôchodkovej reformy. Prieskum MVK ukázal, že až 80% z vyše 2 000 respondentov nesúhlasí s heslom „Štát je najhorší vlastník, treba všetko

sprivatizovať“. (Pravda, 20.5.2006).

Napriek nesúhlasu občanov s mnohými krokmi vlád v rokoch 1990 – 2006, predovšetkým so zlodejskými formami „privatizácie“, ani jedna z Mečiarových, či Dzurindových vlád sa v referende neopýtala občanov, či súhlasia s tým, aby majetok štátu tvorený niekoľkými generáciami pred rokom 1990, prešiel do rúk domácej „kapitálotvornej vrstvy“, resp. do rúk zahraničných investorov. Dnes, po 22-rokoch sa my voliči čudujeme, ako sme mohli dôverovať lacným sľubom politikov, za ktorými bol výlučne boj o majetky a politickú moc. Životná úroveň obyvateľov Slovenska poklesla v dôsledku pravicových reforiem v roku 2005 na poslednú priečku v EÚ. Dôveryhodnosť Dzurindových vlád okrem pravicových, protiobčianskych reforiem, podkopali aj ďalšie kauzy: kupovanie poslancov, financovanie SDKÚ, skupinka, vláčiky a iné, ktoré vyústili do pádu vlády a víťazstva stredoľavého SMERU vo voľbách v roku 2006.

2006 -2010

Víťazstvo SMERU – SD dávalo veľkú nádej hlavne ľavicovým voličom na zmenu k lepšiemu, predovšetkým sľubmi o zastavení privatizácie, znížení DPH na potraviny a lieky, zvýšenie daní pre banky a monopoly atď. Časť sľubov bola splnená (zastavenie privatizácie, zníženie DPH na lieky a knihy), ďalšie sľuby však splnené neboli (DPH na potraviny, zvýšenie daní pre banky a monopoly). Sklamaním pre mnohých voličov SMERU bolo spojenie s HZDS a SNS, neslávne známymi z rokov 1992 – 1998. Najväčším šokom pre voličov SMERU ale aj občanov bola nebývalá úroveň korupcie a klientelizmu, známa napr. z káuz „Nástenkový tender, predaj emisií, upratovanie kasární za miliardy korún, financovanie strany a mnohé ďalšie, ktoré postupne viedli k strate dôvery vo vládnu koalíciu a následne k prehre vo voľbách v roku 2010. Mnohí voliči už nevideli zásadný rozdiel medzi „ľavicovým SMEROM a pravicovou opozíciou“.

2010 -2011

Víťazstvo pravicovej koalície SDKÚ, SaS, KDH, MOST – HÍD a jej chaotické vládnutie až do jej konca v októbri 2011 bolo ďalšou ranou pre dôverčivých voličov, hlavne keď sa SDKÚ opäť prezentovala kauzami „Daňové riaditeľstvo Košice“, „Platinové sitká a iné.“. A hlavne, keď sa jej podarilo odrovnať najobľúbenejšiu političku – premiérku Ivetu Radičovú.

Tento prehľad 22 ročného vládnutia po roku 1989 ukazuje, že po získaní moci všetky vlády zabudli na svoje sľuby, zabudli, že štátna moc pochádza od občanov, premenili demokraciu na partokraciu a bezohľadne nás klamali a okrádali. V záujme sa udržania pri moci plnili želania svojich finančných chlebodarcov, nie občanov. 10.3.2012 ich budeme znova voliť?  Už sme úplne rezignovali na svoje právo – prinútiť štát presadzovať verejný záujem?

Na záver jedna kacírska otázka: Čo by asi občania v referende odpovedali na otázku – Súhlasíte s tým, aby boli znárodnené bývalé štátne podniky (bane, ťažký priemysel, banky, poisťovne, poľnohospodárske podniky atď.), ktoré boli v rokoch 1990 -2006 odcudzené obyvateľom Slovenska, bez ich súhlasu. Tým viac, že podľa najnovších informácií z prieskumov verejnej mienky z revolučných rokov 1989 – 1990, len 3% respodentov súhlasili s kapitalistickým systémom v Československu ale až 97% bolo buď za socializmus s ľudskou tvárou reprezentovaný v roku 1968 Alexandrom Dubčekom alebo za sociálno demokratický politický systém sociálnej a ekologicke trhovej ekonomiky. Ak štát (vlády a parlamenty), v rokoch  1990 – 2006 odcudzili občanom nimi vytvorený majetok bez ich súhlasu (bez referenda), majú občania právo žiadať tento majetok späť?

milant