milant

Týždenník Plus 7dní (2/2015) uverejnil zaujímavý príspevok pod názvom „POKORNÝ“ o ľavicovom uruguajskom prezidentovi José Mujicovi. Z príspevku vyberám:

„V maličkom štáte, ktorému šéfuje, urobil také progresívne zmeny, že prestížny magazín The Economist ho vyhlásil za krajinu roka 2013. Prezident Uruguaja José Mujica, ktorého zahraničné médiá titulujú ako „najneuveriteľnejšieho politika“, nie je pritom ani vzdelaný ekonóm, ani vyštudovaný politik. Iba, ako hovorí, „pokorný roľník, ktorý používa sedliacky rozum“. Ako jeden z prvých si dovolil v silne katolíckej Južnej Amerike povoliť potraty a homosexuálne sobáše. Svet ho žerie skrátka preto, že je to chlapík, ktorý podobne ako pápež František, vodu káže a vodu aj sám pije. A tiež preto, že tento „marxistický libertarián“, ako sa s humorom označuje, je azda prvý štátnik, ktorý dáva ľavicovému svetonázoru sympatický nádych.

79-ročný Mujica má za sebou pestrú minulosť, za akú by sa nehanbil ani Robin Hood. V šesťdesiatych rokoch sa pripojil k najväčšiemu gerilovému hnutiu Tupamaros a v časoch vlády vojenskej junty v rokoch 1973 až 1985 bol do špiku kosti presvedčený komunista – jeden z jeho najvýznamnejších lídrov. Na konte má ozbrojené prepady bánk a potravinových kamiónov, ktorých obsah rozdeľoval v slumoch metropoly Montevideo. Veľa času strávil vo väzení. A keďže sa dvakrát pokúsil ujsť, dva roky trčal na samotke. Ak vám smrť dýcha na krk každú sekundu, ste totálne ponížený, buď sa zmeníte na beštiu, ktorá sa pomstí celému ľudstvu, alebo získate zvláštnu pokoru. José Mujica je ten druhý prípad.

V roku 1992 založil José Mujica spolu s ďalšími bývalými  členmi Tupamaros  Hnutie ľudovej účasti, ktoré sa po čase stalo súčasťou Širokej koalície. O dva roky sa stal poslancom, neskôr ho dvakrát zvolili za senátora a v novembri 2009 sa stal uruguajským prezidentom. V druhom kole si ho vybralo 52 percent voličov. Neoľutovali. Od počiatku bolo jasné, že tohto šéfa triapolmiliónového Uruguaja si svet zapamätá. Jeho životný štýl nemá nič spoločné s ľavicovými šéfmi štátov, či už v Amerike, alebo v Európe. V Mujicovom prípade okázalosť musela ustúpiť striedmosti. A tak na rozdiel od politikov, ktorí sa oháňajú sociálnym cítením, ale pokojne poberajú niekoľko platov – ako je to bežné aj v našom regióne -, Mujica sa o svoju prezidentskú mzdu delí. Z deväťdesiatich percent ju dáva na podporu podnikania uruguajských živnostníkov. Z dvanásťtisíc dolárov si necháva iba čiastku, ktorú potrebuje na bežný život.

O Uruguaji Mujica hovorí: „Sme krajinou prisťahovalcov, anarchistov a prenasledovaných ľudí z celého sveta. Výsledok je, že sme najsekulárnejšou krajinou Latinskej Ameriky s jasným rozlíšením medzi cirkvou a štátom. Čo sa mňa týka, som prezident, ale neverím v Boha.“ To mu však nebráni, aby si podebatoval s pápežom, ktorý ho vrele prijal krátko po svojom zvolení. Asi preto, že obaja sú z rovnakého cesta.José Mujica bol na čele krajiny päť rokov a za ten čas sa výrazne zvýšil kredit jeho krajiny a podstatne sa znížila miera chudoby.“

Čo zaželať na záver? Mnoga ljeta José, Kiežby Tvoja filozofia a Tvoj príklad našiel odozvu v radoch našich slovenských ľavicových politikov. Zároveň vďaka pani Martine Skúpej za tento príspevok v týždenníku Plus 7dní.