milant

Aby sme pochopili, čo sa stalo s globálnym finančným systémom, musíme najprv pochopiť náturu peňazí. Jedným z najvýznamnejších vynálezov ľudstva sú peniaze, ktoré boli vytvorené na to, aby uspokojovali dôležitú potrebu. Spočiatku trhové transakcie spočívali v priamej výmene vecí rovnakej hodnoty, takže k transakcii mohlo dôjsť iba vtedy, keď sa dvaja jednotlivci, z ktorých každý vlastnil vec, ktorú chcel vymeniť za inú, ktorú mal vo vlastníctve ten druhý. Toto veľmi obmedzovalo ďalšie rozširovanie obchodu. Obmedzenie bolo čiastočne zmiernené, keď ľudia začali používať určité predmety, ktoré mali hodnotu samy osebe, ako prostriedok výmeny – išlo napríklad o ozdobné mušle, kúsky vzácnych kovov alebo drahé kamene. Až kovové mince poskytli štandardizované výmenné jednotky založené na obsahu vzácneho kovu, zväčša striebra alebo zlata. Neskôr sa presadila myšlienka, že je výhodnejšie uchovávať vzácne kovy v trezore a vydávať papierové bankovky, ktoré na požiadanie sa mohli vymeniť za kov. Takže papierová bankovka bola akousi potvrdenkou svedčiacou o tom, že jej majiteľ vlastní určité množstvo vzácneho kovu, avšak papier bol výhodnejší a najmä praktickejší.

  Každá z týchto inovácií predstavovala krok k odtrhnutiu peňazí od vecí s reálnou hodnotou.

Ďalší krok sa spravil v historickom roku 1944 na brettonwoodskej konferencii, keď bola založená SVETOVÁ BANKA a MEDZINÁRODNÝ MENOVÝ FOND Krajiny zastúpené na tomto stretnutí sa dohodli, že vytvoria nový globálny finančný systém, v ktorom každá účastnícka sa zaviazala, že na požiadanie vymení svoju menu za americké doláre v stanovenom kurze.

Americká vláda sa zaviazala, že na požiadanie vymení doláre za zlato v kurze

35 USD za uncu (31,1 gr.)

Týmto prakttaloiscky všetky svetové meny prešli na zlatý štandard, ktorý bol krytý zlatom uchovávaným vo Fort Knoxe. Mnoho vlád týmto akceptovalo americký dolár ako potvrdenie o zlatom depozite a rozhodlo sa, že medzinárodné devízové rezervy bude mať radšej v dolároch než v zlate.

Tento systém celkom dobre fungoval vyše dvadsať rokov, až kým sa stalo široko známou skutočnosťou, že Spojené štáty vytvárajú oveľa viac dolárov na financovanie svojej masívnej vojenskej a obchodnej expanzie v celpm svete, než boli schopné garantovať svojím zlatom. Ak by sa všetky krajiny, ktoré vlastnili doláre, rozhodli vymeniť ich za zlato, jeho zásoby by sa rýchlo vyčerpali a tým, ktorí vložili svoju vieru do integrity dolára, by v rukách zostali iba bezcenné kúsky papiera.

Aby sa tomu predišlo, 15. augusta 1971 americký prezident Richard Nixon vyhlásil, že Spojené štáty už nebudú vymieňať doláre za zlato. Dolár už nebol ničím iným, než kúskom kvalitného papiera s číslom a nejakým obrázkom vydaným americkou vládou. Svetové meny už neboli viazané na nič, čo má hodnotu, okrem spoločného očakávania, že ostatní budú ich akceptovať  výmenou za reálne tovary a služby

Len čo sa počítače začali široko používať, ďalší krok bol pomerne jasný – odstrániť papier a jednoducho uchovávať čísla v počítači.Hoci mince a papierové bankovky sú naďalej v obehu, čoraz viac peňažných transakcií sa uskutočňuje formou priamych elektronických transferov medzi počitačmi. Peniaze sa stali čistou abstrakciou. A tvorba peňazí sa takto odtrhla od tvorby hodnoty.
Pre transformáciu finančného systému mali základný význam štyri rozvojové etapy:
1. Spojené štáty financovali svoju globálnu expanziu dolármi, z ktorých mnohé sa teraz objavujú v súvahách zahraničných bánk a zahraničných pobočkách amerických bánk.Tieto doláre nepodliehajú reguláciám a rezervným požiadavkám systému americkej centrálnej banky (U.S. Federal Reserve).
2. Komputerizácia a globalizácia zlúčila svetové trhy do jediného globálneho systému, v ktorom jednotlivec pri počítačovom termináli môže byť v stálom kontakte s cenovými pohybmi na všetkých hlavných trhoch a takmer okamžite môže s nimi obchodovať. Počítač môže byť naprogramovaný tak, aby robil to isté bez ľudského zásahu a v zlomku sekundy automaticky vykonával transakcie vo výške niekoľkých miliárd dolárov.
3. Investičné rozhodnutia, ktoré kedysi prijímalo mnoho jednotlivcov, sú teraz sústredené v rukách relatívne malého počtu profesionálnych investičných manažérov. Kartel investičných fondov sa za tri roky zdvojnásobil a na konci júna 1994 dosiahol 2 bilióny dolárov. Penzijné fondy, ktorých hodnota aktív sa odhaduje na 4 bilióny USD, sú spravované zväčša špeciálnymi oddeleniami týchto obrovských bánk, čo ešte zvyšuje ich finančnú moc.
4. Investičné horizonty sa dramaticky skrátili. Výsledky investičných fondov sú každodenne zverejňované v hlavných svetových denníkoch.

ZDROJ: Korten David C.: KEĎ KORPORÁCIE VLÁDNU SVETU. Vydavateľstvo Mikuláš Hučko, 2001.