milant

Už pol storočia zápasí v kresťanoch, najmä katolíckych, nádej na zmenu a skepsa, či je zmena ešte možná. Novú vlnu nádejí na odmäk v katolíckej cirkvi vyvolal II. vatikánsky koncil pápeža Jána XXIII. Progresívni klerici i laici v ňom videli program obnovy a dúfali, že miesto diktátu nastúpi dialóg, miesto cenzúry možnosť kritiky. Konzervatívci naopak, v tom videli ohrozenie cirkvi. Pápež Pavol VI. ako typický produkt cirkevnej hierarchie už na koncile uplatnil pápežské veto, škrtol z programu otázku celibátu a po koncile plnil úlohu postupne udusiť tvorivý nepokoj, ktorý vyvolal Ján XXIII.

Pápež Ján Pavol II. sa ukázal ako dobrý hasič plameňov, ktoré vzbĺkli v latinsko-americkej TEOLÓGII OSLOBODENIA. Progresívni predstavitelia cirkvi spoznali, že obnove stojí v ceste ťažká prekážka, ktorou je katastrofálny nedostatok kritického vedomia miliónov veriacich laikov. Stáročia držaní v naivite a nedospelosti len veľmi chápu, prečo sa stalo otáznym to, čo prv pokladali za správne. Pre svoju duchovnú nedospelosť zástupy katolíkov pokladajú za „zbožných“ kresťanov konzervatívcov a nie novátorov.

Ako sa v súčasnosti vykladá požiadavka poslušnosti k „svätej stolici“ najlepšie ukazuje predpis rádu jezuitov z roku 1981: „V záujme toho, aby sa došlo k pravde vo všetkých veciach, mali by sme vždy ochotne veriť, že to, čo sa nám zdá biele, je čierne, keď to tak definuje hierarchia cirkvi.“

Napriek túžbam po moci v našej dobe už nie moc, ale strach je to, čo hýbe klerikalizmom súčasnosti. Ale cirkev, ktorá sa strachuje o seba a myslí na svoju záchranu sa nezachráni. Ježiš priniesol ľuďom slobodu, cirkev však ľudí znova zotročila. Veľký je vrch hriechov, ktoré cirkev napáchala počas dejín. Kto popíše ukrutnosti inkvizície, ktorá spôsobila smrť miliónov ľudí?  Cirkev nesie spoluvinu aj za tragický osud upálených Židov počas druhej svetovej vojny.

Prax degenerovaného kresťanstva cirkví spôsobila, že v euroamerickej kultúre sa stal sám Boh nevieryhodným. Cirkev, jej kňazi a kresťania nesú vinu za zneváženie Boha a Ježiša Krista v dejinách euroamerickej kultúry.Tí, čo poukazujú na chorobné následky mocenských štruktúr cirkvi, nie sú upaľovaní, ale kacírovaní, odstavovaní, umlčovaní a znemožňovaní. Je komické, keď sa zasadzujú za demokraciu v Číne alebo odstraňovanie rasizmu kdekoľvek vo svete, ale vo vlastných radoch sa neodvažujú uplatniť čo len trocha demokracie alebo zmeniť postoj k zrovnoprávneniu žien tak, aby mali prístup k duchovnému úradu cirkvi.

Kongregácia pre vieru sa znova stala inkvizičným úradom, ktorého prísnosť vyhnala z cirkvi takých teologických profesorov ako Leonard Boff, Hans Kung alebo Eugen Drewermann. Aj preto jej spôsoby Rudolf Schermann v sérii článkov TALIBAN CIRKVI  v časopise Kirche in (2002) prirovnal k cenzúre Kremľa v najtvrdších časoch jej pôsobenia.Katolícky modernista Loisy to vyjadril slovami: Ježiš hlásal príchod Božieho kráľovstva a prišla cirkev. Kresťanstvo bolo dušou euroamerickej kultúry, preto jeho pád obnažuje aj zhnitú podlahu euroamerickej civilizácie. Jej kríza sa prejavuje v tom, že sa dostala do rozporu s vlastnými princípmi. Jej loď sa potápa a jej ľudia – veriaci i neveriaci prestali veriť tomu, čomu dosiaľ verili.

Pointou podobnosti rozpadu antického sveta zastrešeného politickou a mocenskou klenbou PAX ROMANA a sveta našej súčasnosti pod politickou a mocenskou klenbou  PAX AMERICANA je však to, že sa v dejinách cirkvi zopakovala tragédia biblického Izraela. Znova žijeme na prelome, keď ide o nové ráno, o novú jar a novú zem,

Zdroj: Karol Nandrásky (2004) „Ježišova Magna Charta a súčasnosť“.