milant

RUSKO

V roku 1991 bol za prezidenta zvolený Boris Jeľcin, ktorý o pomoc pri privatizácii hospodárstva požiadal expertov z USA, Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Títo experti navrhli Jeľcinovi formu hospodárskej „šokovej terapie“. Experiment s nespútaným, neľútostným kapitalizmom sa ukázal ako katastrofálny. Jeľcin urýchlene privatizoval štátne podniky a nerastné zdroje, dereguloval ekonomiku, založil súkromné monopoly a zlikvidoval potrebnú cenovú kontrolu a potrebné štátne subvencie. Štátne podniky a nerastné zdroje boli predané za podhodnotené ceny súkromným investorom vrátane  bývalých komunistických funkcionárov z ktorých sa stali multimilionári.

Životné úspory väčšiny Rusov pohltila hyperinflácia a desiatky miliónov ľudí prišli o prácu. Priemerná dĺžka života klesla zo 67 na 57 rokov u mužov a zo 76 na 70 rokov u žien. Ruské hospodárstvo sa znížilo na úroveň Holandska a krajina sa menila na mocnosť druhého sveta. Do módy sa v Rusku opäť dostal antiamerikanizmus, predovšetkým po tom, keď Clinton rozšíril NATO o Maďarsko, Poľsko a Českú republiku. Napriek tomu Clinton vychvaľoval Jeľcina ako architekta demokracie. Prieskumy verejnej mienky ukazovali, že 77% ruskej populácie by uprednostnilo bývalý systém a len 9% si zvolilo panujúcu formu „demokracie“. Ľudia začali vnímať stále menej obľúbeného Jeľcina ako opilca, odsudzovali jeho ilegálne zatvorenie a ozbrojený útok na zvolený parlament. Jeľcin zbavil moci ústavu a až do roku 2000 vládol na základe dekrétov. V roku 2000, po jeho rezignácii, ho nahradil vo funkcii prezidenta Vladimír Putin, ktorý odviedol Rusko z okraja priepasti späť k obnoveniu silnej, centralizovanej moci.

MAĎARSKO

K dopadom liberálnej politiky v Maďarsku sa v roku 2009 vyjadril maďarský disident, profesor filozofie G. M. Tamás nasledovne: „Po revolúcii v roku 1989, pri presadzovaní liberálnej politiky, boli sme úplne naivný a náš diskurz  vychádzal v tom čase z klasického liberalizmu a bol poriadne neefektívny. Nebol to len maďarský problém. Od Sibíri po Prahu, od Alma- Aty po východný Berlín, bol problém rovnaký. Ekonomika sa netransformovala, ale deštruovala. Neprišli sme s novým kapitalizmom, ale s čiernou dierou. Bola to jedna z demonštrácií deštruktívnej sily kapitalizmu. Metódy boli rovnaké, aké môžeme vidieť inde vo svete – privatizácia a sociálny dumping, škrtanie a i. Zahraničný kapitál prišiel a hľadal spotrebné trhy, zatváral výrobný priemysel, ktorý kupoval takmer za nič. Všade, najmä vo výrobnej sfére sa strácali pracovné sily, ale tu sa stratil celý spôsob života. Celkom úspešné družstevné poľnohospodárstvo prakticky zmizlo. Tu sme mali kvalitatívnu zmenu, v ktorej sa strácala celá kultúra. Nebolo to nič lepšie, niečo čo možno nazvať zmenou, ale koniec hospodárstva ako takého. Na začiatku 90-tych rokov to bola úplná katastrofa.  A zatiaľ sme my, elita na vrchu toho všetkého oslavovali triumf slobody, otvorenosti, plurality, fantázie, radosti atď. Bolo to frivolné a ja sa za to hlboko hanbím.“

USA

Veľký kolektív odvážnych, múdrych a citlivých Američanov, ktorí analyzovali 100 rokov zahraničnej aj domácej politiky USA si v závere tejto analýzy kladú niekoľko dôležitých otázok a zároveň aj odpovedí a vízií. Napríklad sa o.i. pýtajú: “ Chovali sme sa múdro a humánne vo svojich vzťahoch k svetu, v ktorom podľa organizácie Oxfam, najbohatších 85 ľudí vlastní väčší majetok ako najchudobnejších 3,5 miliardy ľudí? Boli sme silou dobra, porozumenia a mieru? Nestali sme sa vo svojej sebaláske anjelmi svojho vlastného zúfalstva? Nároky na víťazstvo v druhej svetovej vojne a ospravedlňovanie atómovej bomby zhodenej na Japonsko, ale zamierenej na Sovietsky zväz, to boli základné mýty našej nadvlády a elita tohoto národa z toho mala prospech. V takýchto podmienkach neexistovala iná morálka, ako tá naša. Exministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová: „Ak musíme použiť silu, je to preto, že sme Amerika. Sme nepostrádateľný národ.“ Naša nadvláda však netrvá. Od 30. rokov 20. storočia sa zrútilo päť veľkých impérií: Británia, Francúzsko, Nemecko, Japonsko a Sovietsky zväz. Tri ďalšie impériá sa rozpadli po 1. svetovej vojne: ruské, rakúsko-uhorské a osmanské. Keby nám dejiny mali ukázať cestu, vyplývalo by z toho, že nadvláda Spojených štátov musí skončiť tiež.

Nový prístup k problémom sveta spočíva podľa autorov vo vcítení sa do potrieb iných krajín- so skutočnou empatiou a súcitom- a v dôvere v kolektívnu vôľu tejto planéty prežiť nadchádzajúce obdobie, zabrániť hrozbám jadrovej skazy a globálneho otepľovania. Nedokázali by sme sa vzdať svojho presvedčenia o vlastnej výnimočnosti a svojej arogancie? Nedokázali by sme sa vzdať úsilia o nadvládu? Nedokázali by sme prestať žiadať Boha, aby požehnal Amerike na úkor ostatných štátov? Obhájcovia tvrdej línie a nacionalisti budú namietať, ale ukázalo sa, že ich cesta nie je správna.

Poďme nájsť cestu späť, k rešpektovaniu zákonov, ale nie zákonov džungle, ale zákonov civilizácie. Veď dejiny človeka nie sú len dejinami krvi a smrti, ale tiež dejinami cti, veľkých činov, láskavosti, pamäti a civilizácie.“