milant

Slovenská banská komora (SBK) nedávno medializovala návrh, aby sa z banskej legislatívy vyňala možnosť samospráv miest a obcí vetovať ťažbu niektorých výhradných (štátnych) ložísk. SBK argumentuje tým, že predsa vlastníkom nerastného bohatstva je štát a keď je pre štát výhodné, aby ložiská ťažili domáce alebo zahraničné firmy, potom samosprávy a občania by nemali mať právo brániť takýmto „výhodným a zmysluplným“ zámerom štátu. Ako negatívny príklad sa uvádza nesúhlas samospráv Kremnice a Košíc s ťažbou zlata na ložisku Kremnica-Šturec a s ťažbou uránu na našom najbohatšom ložisku Košice-Jahodná. SBK pritom vôbec nezdôvodnila, aké „výhody“ by plynuli pre štát, ak by okolo 30 ton zlata a 12 000 ton uránu vyťažili zahraničné spoločnosti a štátu za ich predaj by odviedli „úhrady za vydobyté nerasty“ vo výške pár percent? Naopak, štát by mal zastupiteľstvám a občanom Kremnice a Košíc poďakovať za to, že sa im podarilo zastaviť pre štát nevýhodnú ťažbu.

K tomuto originálnemu návrhu SBK sa žiada uviesť pár poznámok:

1. Čl. 4 Ústavy definuje nerastné bohatstvo ako vlastníctvo Slovenskej republiky, nie štátu, teda ako celospoločenské vlastníctvo 5,4 mil. občanov SR. A keďže podľa čl.2, ods.1 Ústavy „Štátna moc pochádza od občanov…“ návrh SBK obmedziť právo občanov a ich zvolených sapospráv spolurozhodovať o ťažbe vo svojich katastrálnych územiach a často aj na pozemkoch vo vlastníctve miest a obcí, treba považovať za hrubý útok na ústavné práva nás občanov SR.

2. Pri návrhu SBK prekvapuje, že SBK akoby sa vyjadrovala nielen za pár stovák banských podnikateľov ale aj v mene štátu, hlavne v mene MH SR, ktoré riadi rezort ťažby nerastných surovín. Keďže MH SR sa k návrhu SBK zatiaľ nevyjadrilo, opýtajme sa my, občania a voliči: Čo Vy na to pán minister Miškov a pani premiérka Radičová?

O čo ide Slovenskej banskej komore?

Táto legislatívna „pomoc“ SBK štátu nie je ojedinelá. Už v roku 2004, keď vláda M. Dzurindu schválila „Aktualizáciu surovinovej politiky SR“ , v tomto dokumente sa okrem iného dočítame: „Funkcia štátu, ako vlastníka nerastného bohatstva spočíva vo vytváraní vhodných podmienok pre podnikateľské subjekty…“ alebo: Štát neurčuje, ktorú nerastnú surovinu, kde a za akých podmienok bude podnikateľský subjekt ťažiť.“ A čerešničkou na torte v tomto dokumente z dielne MH SR (´+ SBK) je však konštatovanie, že „pre štát nevyplýva jednoznačná povinnosť všetky evidované ložiská vyhradených nerastov ekonomicky hodnotiť“, čo protirečí paragrafom 13 a 14 Banského zákona č. 44/1988 Zb. MŽP SR v roku 2004 opodstatnene oponovalo, že „Podľa súčasného právneho stavu u nás je overené ložisko nerastnej suroviny bezcenné a prenajíma sa ťažobnému subjektu za symbolické ceny. Táto filozofia môže vyhovovať súkromným ťažobným subjektom ale nie vlastníkovi nerastného bohatstva – Slovenskej republike.“

Žiaľ, opodstatnené námietky MŽP SR vyplývajúce z „Návrhu surovinovej politiky SR (MŽP SR, 2000), neboli MH SR akceptované. A tak ešte aj dnes v roku 2012 sa výhradné ložiská neoceňujú, takže naše nerastné bohatstvo je aj naďalej bezcenné. Výsledkom takého diktátu zo strany súkromných ťažiarov združených v SBK je skutočnosť, že štát (SR) – vlastník nevlastní ani jedinú akciu v najväčších akciových spoločnostiach, takže jeho podiel na vytvorenom zisku je okrem daní nulový.

SBK môže namietať, že všetko je v súlade s platnými zákonmi a teda akékoľvek námietky sú neopodstatnené. Ale pri dôvere našich občanov v štátnu moc (NR SR, vláda, súdy…) si asi väčšina občanov myslí to, čo pred cca. 2000 rokmi rímsky filozof Gaius Petronius Arbiter: „Načo sú zákony tam, kde vládnu len peniaze?“

SBK ako by vo svojej snahe po neobmedzenej a štátom nekontrolovanej ťažbe zabudla na povinnosť vlastníka – SR, rešpektovať v Banskom zákone zakotvený verejný záujem a ochranu prírody a krajiny, čo sú mimoriadne dôležité atribúty pri ochrane a racionálnom využití nerastného bohatstva.

Zdá sa, že vplyv SBK na štát, predovšetkým na MH SR bol za posledných 17 rokov tak extrémny, že nie štát (parlament a vláda) ale pár desiatok vplyvných banských podnikateľov a ich prisluhovačov rozhodovalo o banskej legislatíve tak, aby boli výlučne v službách súkromných ťažiarov. A SR – vlastník nerastného bohatstva zostal síce formálne (de jure) vlastníkom ale vlastníkom – nesvojprávnym idiotom, ktorému na profite z využívania svojho bohatstva a vlastníctva vôbec nezáleží. Jav v skutočne demokratických a právnych štátoch (napr. v Nórsku a i.) nemysliteľný, hlavne v čase hospodárskej krízy a rastúcej zadlženosti štátu.

Prekvapuje, že ani „ľavicový“ SMER-SD sa v rokoch 2006-2010 nesnažil reformovať deformovanú a pre SR nevýhodnú banskú legislatívu. Pred marcovými voľbami, by sme my občania mali našim politikom zo všetkých politických strán poslať jasný odkaz: Ak aj po voľbách 2012 chcete plniť predovšetkým príkazy finančných oligarchov a pokračovať v obchodoch typu Gorila, ignorovať vôľu väčšiny občanov Slovenska, potom vaše vládnutie nebude mať dlhé trvanie tak, ako pred 2000 rokmi konštatoval filozof Seneca: Nenávidené vlády sa nikdy neudržia dlho.

Zároveň našim budúcim poslancom a ministrom pripomeňme, že budeme sledovať a kontrolovať plnenie sľubu, ktorý budú skladať podľa čl. 75 Ústavy: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov.“

milant