milant

Dnes túto informáciu odvysielalo Rádio Slovensko (RTVS) v správach o 15.. hodine. Prieskum ukázal, že len 16% občanov je za vstup do NATO a 14% sa nevedelo vyjadriť.

Porážka RAKÚSKO-UHORSKA v 1. svetovej vojne a národnooslobodzovacie hnutia v rakúskych krajinách prispeli roku 1918 k rozpadu monarchie. Jedným z jej nástupníckych štátov sa stala aj prvá Rakúska republika. Neskôr túto republiku destabilizovali nacisti, ktorí chceli spojiť Rakúsko s Nemeckom. Roku 1934 zavraždili kancelára Engelberta Dollfussa a pokúsili sa neúspešne o prevrat. Moci sa chopili roku 1938, keď Rakúsko anektovala Hitlerova armáda (12. marca 1938). Po niekoľkých rokoch rozvracania Rakúska nacistami si Hitler vo februári 1938 predvolal kancelára Kurta von Schuschnigga do Nemecka a žiadal ho, aby prijal do vlády nacistov. Schuschnigg sa pokúsil usporiadať referendum o rakúskej nezávislosti, ale neuspel a musel podať demisiu. Nemecké vojská vstúpili do Viedne  a bol vyhlásený ANŠLUS. Po oslobodení na jar 1945 sa znova obnovilo Rakúsko v predvojnových hraniciach. Po 2. svetovej vojne Rakúsko obsadili spojenecké jednotky a rozdelili ho do okupačných zón, z ktorých každú kontrolovala jedna z víťazných veľmocí. Roku 1955 získalo Rakúsko na základe zmluvy so Spojencami opäť nezávislosť. Zmluva zakazovala Rakúsku vlastniť veľké útočné zbrane a požadovala, aby zaplatilo obrovské vojnové reparácie Sovietskemu zväzu.

Z Rakúska sa stal neutrálny, demokratický a vysoko prosperujúci štát, ktorý roku 1995 prijali do Európskej únie. Zohráva aktívnu diplomatickú rolu v medzinárodných vzťahoch. V Rakúsku vládli od roku 1970 socialisti sami alebo v koalícii s ľudovcami. Na konci roka 1999 vo voľbách uspel pravicový populista Jorg Heider. Účasť jeho strany slobodných v novej vláde skomplikovala vzťahy zahraničia voči Rakúsku.

Nemecký básnik Karl Theodor Korner roku 1951 napísal:

„Slobodné a nezávislé Rakúsko zbavené všetkého súperenia…oddané veci mieru, bude prínosom…pre svet.“

Nemala by to byť dobrá inšpirácia pre vojnychtivé veľmoci na Východe aj Západe a tiež pre našich politikov slepo dôverujúcich NATO a USA ako garantom  slobody, demokracie a ľudských práv?