milant

Koaliční poslanci na schôdzi NR SR navrhnú označiť komunistický režim pred rokom 1990 ako odsúdeniahodný, zločinný a neligitímny, ktorý porušoval ľudské práva a slobody.

Pokúsme sa porovnať ekonomickú a sociálnu situáciu na Slovensku do roku 1989 a po roku 1989 a to podľa dostupných štatistických údajov.

V rokoch 1990-1993 zasiahla Slovensko, podobne ako ďalšie postkomunistické krajiny ťažká hospodárska kríza. V cenách roku 1990 poklesla priemyselná výroba z 276 mld. korún roku 1989 na 187 mld. korún roku 1993. Stavebná produkcia klesla zo 47 mld. korún na 22 mld., poľnohospodárska výroba sa znížila o tretinu, cestná doprava na tretinu a železničná na polovicu predkrízovej úrovne. Hrubý domáci produkt sa znížil na 74%, spotreba domácností sa znížila o tretinu, reálne mzdy dosahovali v roku 1993 iba 73% stavu z roku 1989. Prudká inflácia znehodnotila úspory obyvateľov, zmeny v štruktúre cien v neprospech základných potravín tvrdo postihli najmä dôchodcov, rodiny s deťmi a sociálne slabšie skupiny.

Novým a šokujúcim javom, s ktorým sa nestretlo už niekoľko generácií, bola masová nezamestnanosť. R oku 1990 bolo zaregistrovaných 39 600 ľudí bez práce, roku 1993 už skoro desaťnásobok – 368 000. Vysoká nezamestnanosť pretrvávala aj po celé nasledujúce desaťročie, ešte roku 2002 sa približovala k 500 000.

Hlavnou príčinou krízy bol jednak rozpad tradičných trhov, ale hlavne zmeny vlastníckych vzťahov a prechod na trhový mechanizmus. Najvýznamnejšou zo všetkých poprevratových reforiem bola obnova súkromného vlastníctva.

Po prvej vlne privatizácie, keď boli v dražbách odpredané obchody, živnosti, pohostinstvá a dielne, v rokoch 1992-1994 prebehla druhá vlna privatizácie, v ktorej išlo už o majetok v rozsahu niekoľko sto miliárd korún, o továrne, veľké pozemkové majetky, veľkoobchodné a dopravné podniky a hotely. V tejto druhej vlne bola väčšina majetku privatizovaná tzv. kupónovou metódou. Kupóny mohli občania uplatniť prostredníctvom investičných fondov, ktoré kvôli privatizácii zakladali banky, ale aj súkromní podnikatelia. Investičné fondy však nie vždy boli zodpovednými správcami získaného majetku. Niektoré fondy zverené prostriedky prešpekulovali, mnohé ich jednoducho rozkradli. Začali sa prejavovať prvky korupcie a mafiánske praktiky.

Špekulácie investičných fondov uľahčili vláde po vzniku SR (1.1.1993) zastavenie druhého kola kupónovej privatizácie a jej nahradenie inými metódami, často však z hľadiska korupcie a klientelizmu ešte bezočivejšími. Na takúto hĺbku zmien neboli politické elity vôbec pripravené.

Správna zásada, že súkromník zvyčajne hospodári lepšie ako štát, bola veľmi rýchlo zmenená za tézu, že súkromník ie vždy lepším hospodárom ako štát. Nepripravená privatizácia sa stala zdrojom nebývalej korupcie, rozkrádania, devalvácie etického dedičstva revolúcie. Za chrbtami idealistov sa vytvorila široká vrstva politických zbohatlíkov, s jednou nohou v politike, druhou v „podnikaní“. Mafiánske klany, neštítacie sa zločinov, vrážd, vydierania, korumpovania polície a súdov.

Dnes žijeme v roku 2020 a čo sa zmenilo? Odpoveď si dajú čitatelia. A tiež na otázku, ktorý režim bol zločinný, nedemokratický, porušujúci ľudské práva a slobody.