milant

Od krízy z rokov 2008-2011 uplynulo takmer 10 rokov. Pád búrz a akcií v celosvetovom merítku vystrašil „investorov“ očakávajúcich krízu až o niekoľko rokov. Analytici však upokojujú, že o nič nejde, len ekonomika sa trocha prehriala pod vplyvom miliárd bezcenných peňazí hodených na trhy. Teraz sa obávajú rastu úrokov a inflácie a následne poklesu extrémnych ziskov bánk a nadnárodných korporácií v globalizovanom svete.

Analytik Radovan Kasík v SME (7.2.2018) uvádza: „To, že sa 9 rokov tlačili lacné peniaze, bude mať určite negatívne efekty. Ďalšia kríza sa nedá vylúčiť, lebo celý svet predchádzajúcu krízu riešil prostriedkami, ktoré ju spôsobili – tlačením lacných peňazí a nízkymi úrokmi. Tieto kroky tlačia kapitál tam, kde nemá byť. Európska centrálna banka  (ECB) tlačenie lacných peňazí už veľmi natiahla. “ R. Kasík vidí riešenie v diverzifikácii ekonomiky, nie v náraste počtu automobiliek. Pomohla by silná domáca ekonomika a silná domáca spotreba. Export by sa mal diverzifikovať, ale na to je potrebná silnejšia podpora od štátu.

V tejto situácii sú na mieste otázky občanov EÚ:

-Kto je zodpovedný a kto by mal regulovať nezodpovednú politiku ECB? Či snáď Európsky parlament a Európska komisia spolu s Európskou radou, ktorí zastupujú vyše 500 miliónov občanov EÚ, nemajú právomoc tlačenie bezcenných peňazí v ECB zastaviť? Ako dopadla ekonomika a sociálna situácia štátov, ktorým pomáhala ECB spolu s MMF a EK vidíme na príklade Grécka a ďalších štátov EÚ. Nie je potom logickým krokom rastúca nedôvera voči bruselskej „elite“, volanie po radikálnej reforme EÚ, hlavne po brexite, utečeneckej kríze, vnucovaní povinných kvót na utečencov a diktát štátom V-4, akoby išlo o kolónie imperiálných mocností z 19. storočia. A naši vrcholní predstavitelia nás do tohoto hnilého „jadra“ tlačia, bez súhlasu nás, občanov? Majú strach z priamej demokracie?

Keďže väčšina našich politických strán sa odvoláva na kresťanské euroantatlické hodnoty, pokúsme sa pozrieť, ako sa na tieto hodnoty pozerá najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi – pápež František. V knihe Pápež František: TÁTO EKONOMIKA ZABÍJA, (2015), v úvode píše: „Dnes musíme povedať nie ekonomike vylučovania a nerovnosti. Takáto ekonomika zabíja.  Nemožno dopustiť, že nikoho nezaujíma, keď od zimy zomrie starec, ktorý zostal na ulici, zatiaľ čo do správ sa dostane dvojbodový pokles na burze. V tomto kontexte ešte stále niektorí obhajujú ekonomické teórie, ktoré tvrdia, že bohatnutie bohatých časom vytvorí blahobyt aj pre chudobných, a tiež teórie, ktoré predpokladajú, že ekonomický rast podporený voľným trhom dokáže sám od seba vyprodukovať väčšiu rovnosť a začlenenie ľudí do spoločnosti vo svete. Tento názor, ktorý nikdy nebol potvrdený konkrétnymi faktmi, je znakom neprezieravej a prostoduchej dôverčivosti v dobro tých, ktorí majú v rukách moc a „posvätné“ mechanizmy vládnúceho ekonomického poriadku. Vylúčení medzičasom stále čakajú…“

Týchto niekoľko viet pápeža Františka stačilo na to, aby ho americké konzervatívne prúdy označili za marxistu. Týždenník The Economist ho pre jeho názory o kapitalizme a imperializme dokonca vyhlásil za nasledovníka Lenina. Údajné finančné bubliny, špekulácie, skutočnosť, že kolísanie akcií môže uvrhnúť celé národy pod hranicu chudoby, to všetko musíme prijať ako vedľajší účinok „inteligentných“ vojen. Musíme to prijať, ba dokonca mlčať. Dogma je dogma a kto začne o nej pochybovať, je v lepšom prípade rojko. Ináč je štváč.

Mne, ako ateistovi, sú názory pápeža Františka sympatické. Prekvapuje ma však, že naši politici a predstavitelia katolíckej cirkvi sa zatiaľ nevyjadrili, či názory pápeža Františka rešpektujú alebo odmietajú, či patria  ku európskym kresťanským hodnotám alebo sú im bližšie názory o globalizácii G. Sorosa.