milant

Táto výzva pochádza od talianskeho politického mysliteľa a aktivistu Giuseppe Mazziniho (1805 – 1872), ktorý vyzýval ľudí, aby sa pripojili k myšlienke národného štátu a aby povinnosti voči štátu nadradili svojim osobným záujmom. G.Mazzini pôsobil v dobe, keď Marx a Engels  napísali Komunistický manifest, ted a v dobe, keď v celej Európe naberali na sile rôzne revolučné hnutia. Nové robotnícke strany, napríklad nemecká SPD považovali Komunistický manifest za svoj vzor. S dôverou hľadeli do budúcnosti, v ktorej táto obrovská masa ľudí získa politickú a ekonomickú moc. Politika v polovici 19. storočia prestala byť doménou elity a stala sa aktivitou más.

G. Mazzini svoju výzvu – Nehovor ja, ale my, zdôvodnil nasledovne:

– Presadzovanie osobných práv je pre spoločenské dobro nevhodné, pretože nie každý je schopný svoje práva uplatňovať a tiež preto, že presadzovanie osobných práv vedie k chamtivosti a konfliktom.

– Osobné práva by mali byť zahrnuté do povinností voči danej krajine.

Pracujúce masy dúfali, že uplatňovaním slobody a občianskych práv im prinesú materiálny blahobyt. Hospodársky rast však priniesol prospech len malej skupine privilegovaných, ale nie širokej verejnosti. Presadzovanie osobných práv vyvolávalo podľa Mazziniho dva druhy problémov. Prvý spôsobil, že sloboda bola ilúziou a horkou iróniou pre väčšinu ľudí, vzhľadom k ich ekonomickému a sociálnemu postaveniu. Druhý problém súvisel s tým, že sledovanie osobných materiálnych záujmov vzbudzovalo sebeckosť a oslabovanie vzájomných medziľudských vzťahov. Mazzini bol presvedčený, že presadzovanie práv musí ustúpiť vyššej povinnosti voči ľudstvu. V jeho ideách nachádzali inšpiráciu nielen európske revolučné hnutia roku 1848, ale zároveň burcovali ľudí v ich boji proti koloniálnej nadvláde imperialistických mocností v 20. storočí.

Protipólom názorov G. Mazziniho  bola o zhruba 100 rokov neskôr výzva amerického lingvistu a politického filozofa Noama Chomskeho (1928):

„Všetci sa musia usilovať o to, aby bohatí ľudia boli šťastní.“ N. Chomsky svoj postoj zdôvodňuje nasledovne:

-Dominantné inštitúcie v spoločnosti, ako sú banky a médiá, sú riadené bohatou menšinou.

-Táto menšina riadi inštitúcie spôsobom, ktorý má uspokojovať jej záujmy.

-Pokusy o reformu vedú k vysychaniu investícií, čo ruinuje ekonomiku.

-Pre udržanie zdravej ekonomiky musia všetci, aj chudobní, podporovať systém, ktorý pracuje v prospech bohatých.

Tieto patologické názory N. Chomského asi nenájdu veľké pochopenie u miliónov chudobných vo svete, vykorisťovaných pracujúcich, ani u demokraticky zmýšľajúcich ľudí. Akoby pre Chomského pojmy ako demokracia, humanizmus, ľudské práva boli zbytočnou záťažou. Pápež František, ktorý sa vo svojej knihe Táto ekonomika zabíja zástáva práv chudobných, by neveriacky krútil hlavou nad cynizmom tohoto pána. Nebolo by však správne všetkých bohatých odsudzovať a nedopriať im šťastie. Predsa existuje mnoho bohatých podnikateľov, (akým bol Tomáš Baťa), vedcov, umelcov, športovcov, ktorí si svoje bohatstvo zaslúžia svojou usilovnosťou a toto bohatstvo slúži celému ľudstvu. Na druhej strane pravdepodobne sa nájde málo podporovateľov miliardárov typu Sorosa, ktorí sa snažia vnútiť národom a politikom svoj pohľad na svet alebo dokonca pripravovať vojnové konflikty. Čo by dnes filozofii Chomského a Sorosa povedali otcovia-zakladatelia USA, Washington, Jefferson, Lincoln a ďalší osvietenskí filozofi?

Dnes, keď oslavujeme Pamiatku zosnulých, zaspomínajme si aspoň na tých 10 miliónov obetí I. svetovej vojny a 50 miliónov obetí II. svetovej vojny a opýtajme sa pánov Chomského a Sorosa, kto bol zodpovedný za tieto zločiny? Bankári a mediálni a zbrojárski magnáti spolu so skorumpovanými politikmi alebo chudobní, pretože „nepodporovali systém, ktorý pracuje v prospech bohatých“?