milant

Vláda navrhuje doplniť čl.4 Ústavy SR o ustanovenie, „…že vodu odobratú z vodných útvarov na území Slovenska nie je možné cezhranične prepravovať dopravnými prostriedkami alebo potrubím. Výnimka zo zákazu bude možná len v prípade cezhraničnej humanitárnej pomoci v núdzových stavoch. Zákaz vývozu sa nevzťahuje na prírodnú a minerálnu vodu balenú do fliaš. Rovnako sa nemá vzťahovať ani na vývoz pre osobnú spotrebu.

Po takomto netradičnom a nedokonalom doplnení Ústavy sa logicky vynára niekoľko otázok:

1. Prečo vláda povoľuje vývoz zlata a iných, tzv. vyhradených nerastov, ktoré sú súčasťou nášho nerastného bohatstva a vlastníctvom Slovenskej republiky podobne ako vodné zdroje? Nerasty vo výhradných ložiskách by mali byť chránené podobne ako voda tým viac, že ide o neobnoviteľné prírodné zdroje, kým voda patrí k obnoviteľným prírodným zdrojom. Podľa ročenky Nerastné suroviny SR sa v roku 2012 zo Slovenska vyviezlo.

-Zlato -546 kg (v koncentráte), v hodnote 62 miliónov eur. V tom istom roku sa na Slovensko doviezlo 496 kg zlata v hodnote 51 miliónov eur.

– Cement, vápno a vápenec -2055000 ton v hodnote 115 miliónov eur.

– Magnezit a produkty na báze magnezitu – 270000 ton v hodnote 77,5 milióna eur.

– Bentonit – 98000 ton v hodnote 10,3 milióna eur.

– Dolomit – 429000 ton v hodnote 7,2 milióna eur.

– Menšie množstvá kamennej soli, perlitu a neznáme množstvo zeolitu.

Celková hodnota exportu nerastných surovín dosiahla v roku 2012  275,7 milióna eur. Ťažbu realizovali výlučne súkromné spoločnosti  spol. s. r. o. resp. akciové spoločnosti, ale bez účasti štátu! Za prenájom týchto ložísk štát- vlastník, inkasuje len zanedbateľné nájomné, tzv. „úhrady za vydobyté nerasty “ vo výške 3-5 %.

Pokiaľ ide o ochranu ložísk zlata a striebra, príklad by si mohla naša vláda zobrať z  uhorského panovníka Karola Roberta, ktorý už v roku 1327 vydal prísny zákaz vyvážať surové nemincované zlato a striebro. Všetko zlato a striebro sa muselo predať kráľovským mincovým komorám, čo umožnilo významnú peňažnú reformu, rozkvet baníctva a krajiny. (Pozri môj blog z 6. marca 2012).

Ako ložiskový geológ som presvedčený, že takéto selektívne zmeny Ústavy,(zákaz vývozu vody), neprinesú očakávaný efekt. Riešením bude, podľa môjho názoru, len zosúladenie Banského a Vodného zákona s čl.4 Ústavy SR. Vlastník prírodných zdrojov – Slovenská republika, sa musí stať skutočným vlastníkom a nie sluhom súkromných domácich a zahraničných spoločností. V opačnom prípade bude pokračovať to, čoho sme svedkami na ložisku mastenca Gemerská Poloma, kde zahraničný „investor“ dostane zadarmo veľké a bohaté ložisko a následne žiada od vlastníka (SR) v arbitráži 3,2 miliardy USD za akože „stratenú investíciu“. Poučíme sa?