milant

Z množstva literatúry o SNP som sa rozhodol pre krátke, ale korektné a výstižné hodnotenie nebohého historika Ľubomíra Liptáka uverejnené v „Krátkych dejinách Slovenska“ od Eleny Mannovej et al., Bratislava, 2003.

Slovenské národné povstanie

„Prelomovým rokom pre režim i odboj bol rok 1943. Opojenie z vlastného štátu vyprchalo, režim sa oslaboval vnútornými bojmi, kompromitoval arizáciami, predovšetkým však neschopnosťou dať obyvateľom zreteľnú povojnovú perspektívu. Osud Slovenskej republiky bol s osudom Hitlerovej ríše nerozlučne zviazaný. Spolupútnici režimu sa začali od neho dištancovať. Aj slovenská armáda na východnom fronte bola v rozklade. Elitná Rýchla divízia, ktorá sa v roku 1942 dostala až na Kaukaz, mala v ústupových bojoch na Ukrajine toľko prebehlíkov, že z nich v československom vojsku v ZSSR zorganizovali samostatnú výsadkovú brigádu.

Koncom roku 1943 uzavreli komunisti a niektoré občianske skupiny tzv. Vianočnú dohodu. Vytvorili spoločný odbojový orgán SLOVENSKÚ NÁRODNÚ RADU (SNR). Komunistov zastupoval v SNR  Karol Šmidke, Gustav Husák a Ladislav Novomeský, občiansky blog Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Matej Josko. Neskôr bola SNR rozšírená o zástupcov ďalších odbojových skupín. SNR mala koordinovať odbojovú činnosť civilných skupín a odbojárov v slovenskej armáde. Hlavným cieľom bola príprava povstania ako pomoci spojeneckému frontu.

Plán povstania vychádzal z postupu sovietskych vojsk ku Karpatom. Vo vhodnej chvíli mala slovenská armáda

otvoriť front a umožniť sovietskej armáde rýchly postup cez Slovensko k bránam Viedne. Na čele Vojenského ústredia bol plukovník Ján Golián, veliteľ štábu pozemného vojska v Banskej Bystrici. Podobný plán samostatne vypracoval aj minister národnej obrany SR generál Čatloš. Sovietske velenie vysielalo v roku 1944 na Slovensko početné výsadky. Okrem spravodajstva bolo ich úlohou v nemeckom tyle robiť diverzie a rozpútať partizánsku vojnu. Vo vzrušenom ovzduší sa k nim pridávali tisíce civilov a vojakov, partizánske oddiely sa nečakane rýchlo rozrastali. V druhej polovici augusta už začali partizáni obsadzovať celé dediny a údolia. Bratislavská vláda bola proti nim bezmocná, jej mocenský aparát, vojsko a žandári zlyhali.

29. augusta so súhlasom prezidenta Tisa začali nemecké jednotky obsadzovať Slovensko. Ilegálne Vojenské ústredie vydalo rozkaz veliteľom zapojeným do príprav povstania, klásť Nemcom odpor. Začal dvojmesačný zápas, ktorý vošiel do slovenských dejín ako SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE:

Vojenským jednotkám, ktoré sa organizovane pridali k povstaniu sa podarilo zastaviť nemecký postup natoľko, že na strednom Slovensku kontrolovala armáda kompaktné územie s centrom v Banskej Bystrici. Tu sa ujala moci SNR. Z jednotiek slovenskej armády vznikla Prvá československá armáda na Slovensku, ktorá do konca septembra vzrástla asi na 60 tisíc mužov. Partizánske jednotky, ktoré operovali čiastočne na povstaleckom území, čiastočne v nemeckom tyle mali okolo 18 tisíc bojovníkov. Väčšinu partizánov tvorili Slováci, veľa bolo príslušníkov národov Sovietskeho zväzu, Čechov, Francúzov, Židov, Bulharov, ale aj Maďarov, Nemcov a ďalších národov.

Obranné boje povstalcov s použitím delostrelectva, letectva a obrnených vlakov zdržiavali nemecký postup po šesť týždňov. Obrat prišiel 17. októbra, keď sa nemecké vojská rozrástli na 30-40 tisíc mužov. 27. októbra 1944 padla Banská Bystrica. Časť armády sa rozpŕchla domov, časť sa dostala do zajatia, medzi nimi aj veliaci generáli  Ján Golián a Rudolf Viest, ktorých v Nemecku popravili. Jednotliví vojaci i oddiely sa pridali k partizánom alebo vytvorili vlastné partizánske jednotky. Začiatkom roka 1945 operovalo na území Slovenska v nemeckom tyle asi 13 500 partizánov.

Povstanie znamenalo ďalšie vystupňovanie polarizácie slovenskej politiky, započatej nastolením mocenského monopolu ľudovej strany (HSĽS) roku 1938. Na povstaleckom území riadila život SNR a jej výkonný orgán, Zbor povereníkov. Bola tu obnovená zvrchovanosť Československej republiky, zakázaná Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) a jej odnože, zrušené rasistické zákonodarstvo. SNR sa manifestačne prihlásila k protifašistickej koalícii, spojenci uznali povstaleckú armádu  za spojenecké vojsko. Na povstaleckom území sa začala formovať nová politická štruktúra v podobe legalizovanej komunistickej strany, ktorá sa zlúčila so sociálnymi demokratmi a novozaloženej Demokratickej strany, spájajúcej občianske zložky. Povstanie bolo reálnym faktom, z ktorého sa bolo už ťažko vracať k nejakej podobe predvojnového centralizmu. Povstanie sa jednoznačne obrátilo proti tej forme slovenskej štátnosti, ktorá vznikla v réžii Hitlera a ktorá nemala najmenšiu nádej na pretrvanie v povojnovej Európe. Všetky veľmoci protihitlerovskej koalície jednoznačne podporovali obnovenie Československa. Vojnová Slovenská republika bola politicky mŕtva prv, ako padol v auguste 1944 prvý výstrel. Tradícia povstania vybavila Slovensko morálnym kapitálom, z ktorého potom ťažilo aj v nasledujúcich desaťročiach.

Nemecká intervencia proti povstaniu na čas formálne zachránila ľudácku reprezentáciu, ale ju aj ťažko skompromitovala. V bojoch a „vyčisťovacích akciách“ boli vypálené mnohé dediny Partizáni a Židia boli často na mieste popravovaní. Popravených bolo vyše 5 000 partizánov a Židov. Najviac v Nemeckej (vyše 900) Kremničke (747).

Celkom od Nemcov závislá slovenská vláda nakoniec začiatkom apríla 1945 evakuovala aj s prezidentom Tisom do Rakúska a Bavorska. V tom čase už sovietske vojská stáli pri Bratislave.“ (Koniec citýtu).