milant

Ide o pokračovanie môjho blogu z 11.1.2018. Na úvod sa ospravedlňujem za možné nepresnosti pri preklade z češtiny do slovenčiny. Text som v niektorých pasážach doplnil o stručné komentáre porovnávajúce situáciu v Česku a na Slovensku.

„Odo mňa pre to asi znie divne, ale život v normalizácii nebol taký šedivý, stiesnený a uniformný, ako sa dnes píše v učebniciach. Bol v ňom priestor pre súdržnosť a ľudskú slušnosť. Ľuďom, ktorí v detstve alebo v mladosti prežili rozčarovanie z Mníchovskej zrady západných spojencov (1938) a potom vojnu a Heidrichiádu, nedá sa im vyčítať, že po oslobodení (1945) vstupovali do KSČ, pretože cítili vďačnosť k vojakom Červenej armády, ktorých u nás padlo viac ako 130 tisíc. Preto vo voľbách v roku 1946 dostali v Čechách komunisti 62% hlasov, (kým na Slovensku len 30%). Komunizmus bol v tej povojnovej dobe vnímaný ako nádejný smer, plný energie. Žiaľ, dnes ani mnohí vysokoškoláci nepoznajú základné fakty z dejín svojej krajiny ani z dejín svetových.

Komunistické školstvo síce tiež prispôsobovalo dejiny k svojmu obrazu, ale kam sa hrabalo na dnešných mystifikátorov. Keď som koncom 60-tych rokov dospievala, patrilo naše školstvo k najlepším na svete a umenie bolo tiež na vrchole. Dnes sa filmy z tejto zlatej éry púšťajú v televízii v noci, aby sa tých pár bdiacich pamätníkov nažralo a stádo spiacich zostalo nedotknuté porovnávaním. Hovorí sa, že malý národ môže byť veľký len svojou kultúrou a vzdelanosťou. Ak na túto tradíciu zabudneme, akým tmelom sa budeme držať spolu? Televíznymi seriálmi?

Zdá sa mi, že už opäť žijeme v klietke prikrytej handrou. Našťastie dnes už mnohí, a je ich čím ďalej tým viac, hľadajú diery v tej handre. A tými dierami je internet. Nedávno som na internete čítala veštbu, že česká štátnosť po sto rokoch skončí. Naozaj sa zdá, že vývoj k tomu smeruje:

– rozdelenie republiky bol prvý krok (žiaľ, bez referenda)

– odovzdávanie majetkov a pôdy cirkvi a šľachte, ktoré je popretím zmyslu Masarykovej pozemkovej reformy už prebehlo, (aj u nás na Slovensku)

– samostatná zahraničná politika neexistuje, len prezident sa snaží niečo robiť pre národné záujmy a médiá ho za to kritizujú. (My na Slovensku máme zahraničnú politiku zjednotenú, prezident predseda parlamentu aj premiér sú jednotní v euroatlantickom spojenectve a smerovaní do „jadra EÚ“. Žiaľ, prezident v OSN je mierne odlišne orientovaný ako predseda parlamentu v Moskve. Ale taká je demokracia, koľko ľudí, toľko názorov.)

– devastácia školstva pokračuje, (u nás na Slovensku sme na tom lepšie, každý minister prišiel so svojou reformou, takže výsledok sa určite dostaví)

– o priemysle, poľnohospodárstve, zdravotníctve a sociálnej politike už ani nebudem hovoriť. (U nás na Slovensku je to o.k. Napr. v sociálnej oblasti sme pokročili tak ďaleko, že minimálna mzda už budúci rok bude vyše 500 eur a v čistom zarobí pracovník na Slovensku mesačne 580 eur (medián za rok 2016 podľa Eurostatu). V Rakúsku je to lmesačne v čistom len 1974 eur. Vidieť, že rozdiely medzi chudobou a bohatými sa stierajú.)

Čo ešte zostalo k dovŕšeniu?

– zrušiť Benešove dekréty a uzatvoriť konkordát s Vatikánom. (My na Slovensku sme Vás predbehli, zmluvu s Vatikánom máme už 7 rokov, hoci v Ústave SR sa uvádza, že SR sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo).

Na toto spojenie minulosti a prítomnosti s budúcnosťou je dnes embargo. A zatiaľ čas beží. Napriek tomu si myslíme, že sme in. Náš mozog je ale stvorený pre iné programy ako je vonkajšia masáž.“

S hodnotením minulosti, prítomnosti pani L.Procházkovej môžem len súhlasiť, podobne ako s jej výzvou v záujme lepšej budúcnosti: „Tak sa prebuďme, je o minútu dvanásť!“