milant

     Keď som 29.5.2014 sledoval na STV-2 reláciu Pod lampou, za účasti pánov Bútoru, Káčera a ďalších diskutujúcich, spomenul som si na pozoruhodný prejav nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Harolda Pintera, ktorý uverejnili SME 17.12.2005. Z prejavu vyberám:

     „Väčšina politikov nemá záujem o pravdu, ale len o moc a udržanie tejto moci. Aby táto moc pretrvala, je nevyhnutné, aby ľudia zostali nevedomí. Preto nás obklopuje široko rozvetvená pavučina lží. Pozrime sa na politiku USA od konca druhej svetovej vojny. Každý vie, čo sa dialo v Sovietskom zväze a v celej východnej Európe: systematická brutalita, doďaleka sa šíriace hrôzy, bezohľadné potláčanie samostatného myslenia. To všetko je podrobne zdokumentované a doložené. 

     Ja tu však tvrdím, že zločiny USA v tom istom čase sú zaprotokolované len povrchne. Som presvedčený o tom, že to musí byť pomenované a že pravda má vážny vplyv na to, kde teraz stojí svet.

     Priama invázia do zvrchovaného štátu nikdy nebola zvlášť obľúbenou metódou USA. Skôr dávali prednosť takzvanému Low Intensity Conflict, ktorý znamená, že tisícky ľudí umrú, ale pomalšie, než by ich zabila jedným šmahom vojna. Znamená to, že nainfikujete srdce krajiny, že uvediete do pohybu zhubné bujnenie a pozeráte sa ako sa rozmáha. Akonáhle je obyvateľstvo zotročené alebo na smrť umlátené a vlastní priatelia, armáda a veľké spoločnosti sú pohodlne usadené pri riadiacej páke, predstúpi sa pred kameru a povie sa, že zvíťazila demokracia. To bola v rokoch o ktorých tu hovorím, v skratke zahraničná politika USA.

     Po skončení druhej svetovej vojny podporovali USA každú pravicovú vojenskú diktatúru na svete, a v mnohých prípadoch ju samy dostali k moci. Pripomeniem Nikaraguu, Indonéziu, Grécko, Uruguaj, Brazíliu, Paraguaj, Haiti, Turecko, Filipíny, Guatemalu, El Salvador a samozrejme Chile. Hrôzy, ktoré USA spôsobili Chile v roku 1973, nemožno nikdy vymazať a nikdy odpustiť. V týchto krajinách boli státisíce mŕtvych. Boli naozaj? A môžeme ich naozaj všetkých pripísať zahraničnej politike USA? Odpoveď znie: áno, boli, a musíme ich pripísať americkej zahraničnej politike. Ale o tom sa samozrejme nič nevie, nikdy sa to nestalo. Zločiny USA boli systematické, konštantné, nehanebné, nemilosrdné, ale o tom hovorilo len málo ľudí. Po celom svete USA robili chladné manipulácie a vystupovali pritom ako bojovníci za univerzálne dobro.

     Tvrdím, že USA nepochybne predvádzajú najväčšiu šou sveta. Brutálne, ľahostajne, pohŕdavo. Ich hlavný hit sa volá sebaláska. Len si vypočujte všetkých tých amerických prezidentov, ako vyslovujú slová „americký ľud“. Napríklad vo vete: „Hovorím americkému ľudu, že nastal čas modliť sa a brániť práva amerického ľudu a prosím americký ľud, aby dôveroval krokom svojho prezidenta, ktoré z poverenia amerického ľudu podnikne.“

     Brilantný krok. Držať myslenie v šachu, pomocou jazyka. To samozrejme neplatí pre tých 40 miliónov ľudí, ktorí žijú pod hranicou chudoby, ani pre tie dva milióny mužov a žien zatvorených v obrovskom gulagu väzníc, rozprestierajúcom sa po celých USA. 

     USA už opustili Low Intensity Conflict. Už nepovažujú ďalej za nutné nútiť sa k zdržanlivosti. Zvysoka kašlú na OSN, medzinárodné právo, či kritický disent, ktorý považujú za irelevantný a bezmocný.

     Čo sa stalo s našou mravnou citlivosťou? Mali sme nejakú? Je to všetko, (mravnosť, svedomie) mŕtve? Invázia do Iraku bola aktom nepokrytého štátneho terorizmu, ktorý demonštroval absolútne opovrhnutie princípom medzinárodného práva. Invázia bola svojvoľným vojenským zásahom, vyvolaným horou lží a zlomyseľnou manipuláciou médií a tým aj verejnosti. Tejto kriminálnej nehoráznosti sa dopustila krajina, ktorá sa vyhlasuje za „vodkyňu slobodného sveta.“

     Myslím si, že nebojácne, neomylné intelektuálne odhodlanie určovať -ako občania- skutočnú pravdu nášho života a našich spoločností je kľúčovou povinnosťou, ktorá sa týka nás všetkých. Pokiaľ sa toto odhodlanie nestelesní v našej politickej vízii, zostaneme bez akejkoľvek nádeje, že znovu vytvoríme to, o čo sme už takmer prišli- dôstojnosť človeka.“ (Koniec citátu).

     Toľko z  posolstva Harolda Pintera z roku 2005. Za uplynulých 9 rokov sme boli svedkami ďalších dobrodružstiev USA v Afganistane, Líbyi, Sýrii a najnovšie na Ukrajine. Podporí Slovensko, ako člen NATO a EÚ túto politiku USA? Odpoveď by mali naši politici hľadať v referende a nie vo Washingtone a Bruseli.