V miestopisnom sprievodcovi svetom VŠECHNO O ZEMI (1998) sa o Taiwane o.i. uvádza:
„Väčšina krajín ostrovný štát Taiwan neuznáva, aj keď s ním čule obchoduje. Taiwan je politickou anomáliou – je to jedna z popredných krajín, ktorého existenciu však existenciu však oficiálne uznalo len niekoľko vlád. Dnes nikto nepodporuje ambície Taiwanu byť uznávaný ako jediný zákonitý zástupca Čínskej republiky. OSN a ostatné medzinárodné organizácie uznávajú od roku 1949 len komunistickú Čínsku ľudovú republiku (ČĽR) a jej vládu v Pekingu. Japonsko získalo tento ostrov, ktorý bol predtým súčasťou čínskej ríše, po čínsko- japonských vojnách v roku 1895. Po 2. svetovej vojne bol Taiwan vrátený Číne. Po víťazstve čínskej revolúcie v roku 1949 sa tam v obavách pred Mao Ce-tungom uchýlilo okolo 2 milióny čínskych nacionalistov včetne kuomintangskej vlády na čele s Čankajškom, ktorý tam roku 1950 vyhlásil tzv. Čínsku republiku.
Tieňom, ktorý sa vznáša nad budúcnosťou Taiwanu sú vzťahy s Čínou. Dvoma veľkými ranami bolo vylúčenie Taiwanu z OSN v prospech ČĽR v roku 1971 a diplomatické uznanie ČĽR Spojenými štátmi v roku 1979. V roku 1996 napätie medzi Čínou a Taiwanom vzrástlo po tom, čo Čína raketami ostreľovala pobrežné vody taiwanských ostrovov v snahe ovplyvniť prezidentské voľby.“
Prekvapuje, že po „návšteve“ N. P. predsedníčky Snemovne reprezentantov USA , politické elity SR a médiá (včetne RTVS) , tieto dôležité fakty zamlčujú a snažia sa nároky ČĽR na Taiwan spochybňovať. Po Rusku (vojna na Ukraine), USA provokujú aj druhú veľmoc? O čo im ide? Mier to asi nie je.