Na Slovensku prebieha diskusia o Najslovákovi. Podľa môjho názoru do trojky Najslovákov patria Štúr, Štefánik a Dubček. Nedávno som dočítal knižku DUBČEK od autorov Miroslava Londáka a Slavomíra Micháleka (plus 17 spoluautorov). Knihu vydala VEDA, Vydavateľstvo Historického ústavu SAV v roku 2018. Autori život a dielo A.Dubčeka (1921-1992) zhrnuli nasledovne:
„Alexander Dubček patril v roku 1968 k najznámejším a najpopulárnejším politikom v Európe. Bol ikonou československej jari a pre obyvateľov socialistického Východu aj kapitalistického Západu stelesňoval predstavy o inom, lepšom a dôstojnejšom živote. V Československu sa po dlhom čase objavil politik, ktorý dokázal spájať spoločnosť. Podobne ako pred ním T.G.Masaryk, aj Dubček zosobňoval optimistické očakávania týkajúce sa budúceho vývoja. Dubček bol typickým dieťaťom komunistického hnutia prvej polovice 20. storočia. Nepoznal lepšiu alternatívu ako socializmus (…) Nebol však intelektuálom a nádeje, ktoré vkladal do komunizmu, boli jednoduché a pragmatické. Jeho predstavy neprekračovali víziu poctivého a pokojného života bez ekonomickej neistoty. Nikdy sa nesprával ako dogmatický „sekerník“ volajúci po fyzickom zničení ideologických nepriateľov. Naopak, mal povesť „slušného človeka“, ktorý radšej diskutoval, ako diktoval. Ako sa ukázalo, bola to zároveň výhoda aj slabina.
Dubček sa v roku 1968 snažil socializmus v Československu zachrániť a nie zničiť. V jeho živote chýbajú gestá otvoreného vzdoru. Nikdy sa nestal súčasťou antikomunistického disentu a to sa dnes považuje za dôvod na historické odsúdenie. Bolo by však chybou diskvalifikovať A.Dubčeka za to, že sa v prelomových obdobiach nesprával tak, ako sa nám to dnes zdá najvhodnejšie. Oveľa dôležitejšie je vysvetliť dôvody jeho konania v kontexte vtedajšieho historického vývoja. Práve obdobie československej jari a postava A.Dubčeka totiž ukazujú, že štyri desaťročia socialistickej diktatúry nemožno zredukovať len na hrôzy a traumy ani vnímať ako temný kontrapunkt k tomu, čo bolo pred tým a čo prišlo potom.“ (koniec citátu).
Na záver by som rád upozornil na výrok A.Dubčeka, že „Sloboda stráca význam, ak človek nemá základné prostriedky na jej uplatnenie“, v kontexte volania globalizačných neoliberálov po „slobode, demokracii a ľudských právach“. A pozornosť si zaslúži tiež konštatovanie zo str. 331, že „Celkove mala KSČ pred previerkami v roku 1970 1 535 537 členov, z nich neprešlo previerkami 326 817 (čiže 21,7%). V roku 1971 mala KSĆ už len 1 194 191 členov.“ To len pre porovnanie s počtom členov súčasných koaličných aj opozičných strán.