Lenka Procházková je disidentka, chartistka a spisovateľka. Jej celý článok ma mimoriadne oslovil a potešil a myslím si, že aj veľa ľudí na Slovensku, ktorí si vývoj po roku 1989 predstavovali ináč, ako ho vidíme dnes. Preto si dovolím odcitovať aspoň druhú časť:
„Väčšina ľudí si v roku 1989 nepredstavovala, že zmena režimu sa zvrhne do kapitalizmu, ktorý nedodržuje ani vlastné pravidlá. Mnohí dúfali, že nadviažeme na ideály obrodného procesu. Že bude sloboda tlače, že sa otvoria možnosti drobného podnikania a súkromného poľnohospodárstva, ale že veľké podniky zostanú štátu. Vôbec si nepredstavovali, že predáme aj vodu zahraničným firmám a že časť polí a lesov venujeme cirkvi.
Možno, keby sa v decembri 1989 stal prezidentom Dubček, mohla tá nádej a zomknutie trvať dlhšie. Tým by sa spomalil a možno ani nepresadil historický návrat ku kapitalizmu. Republika by sa asi nerozpadla. Ale Dubček sa kandidatúry vzdal po naliehaní Havla. Dubčekovi bolo vysvetlené, že len Havel môže byť zárukou, že sa štát udrží spolu. Dubček sa nemohol stať ani prezidentom Slovenska. Bol symbolom niečoho, čo malo byť pochované, pretože mocní tohoto sveta mali iné plány.
Akú úlohu v týchto plánoch zohral Havel, môžeme len odhadovať. Z jeho skutkov je ale zrejmé, že sa necítil byť hercom, ale tvorcom. Myslím, že táto ilúzia mu vydržala až do smrti. Máme, čo sme nechceli. Žijeme zo dňa na deň a v strachu, čo bude zajtra. A zajtra môže byť aj vojna . Ekonómovia sa obávajú, že je neodvratná. Zbrojárske koncerny v to dúfajú.
Tentokrát už Rusko ale nebude Európu zachraňovať. Tak sa prebuďme, je o minútu dvanásť!“ (Koniec citátu).
Myslím si, že k Vašim názorom sa pripoja státisíce obyvateľov Slovenska, predovšetkým generácia ľudí, narodených v rokoch 1930-1960, ktorí dokážu porovnávať plusy aj mínusy socializmu a kapitalizmu. Ja som 77 ročný dôchodca, geológ a znova Vám srdečne ďakujem za Vaše názory na súčasnosť.