K napísaniu tohoto blogu ma ako geológa inšpiroval článok v SME (9.12.2017) „Mýty o zlate. Je tento kov bezpečný investičný prístav?“ V článku sa o.i. uvádza: „Po kríze v roku 2008 trendom medzi svetovými centrálnymi bankami bolo zvyšovanie objemu držaného zlata, pretože je to považované za bezpečný prístav v časoch neistoty.“ Keďže viacerí analytici nevylučujú príchod krízy, podobnej kríze z rokov 2008-2012, pokúsim sa uviesť niekoľko argumentov pre to, že naše štátne orgány neurobili od roku 1995 až doteraz takmer žiadne významné opatrenia, snáď s výnimkou zákazu kyanidového lúhovania zlatých rúd, ktoré by zásadne zlepšili ochranu a racionálne využitie našich zlatých ložísk.
Ak sa vrátime do stavu v roku 2012, odporúčam záujemcom o túto problematiku prečítať si dva moje blogy:
Prvý blog zo 6.3.2012 pod názvom „Zachráňme slovenské zlato pred Gorilami“ (prečítaný 3992x) a druhý blog z 10.9.2012 pod názvom „Boj o kremnické zlato pokračuje“ (prečítaný 2470x). Z obidvoch článkov vyplýva, aký veľký vplyv na cenu ložiska, má aktuálna svetová cena. Kým v rokoch 2000-2004 bola cena 34,2 tony zlata v ložisku Kremnica-Šturec nulová, (zásoby boli nebilančné), v roku 2011-2012 pri náraste ceny zlata na 1586-1735 USD/tr.oz. z ceny 300-400 USD/tr.oz. v rokoch 2000-2004, cena zásob ložiska (NNP, t.j. nominálny čistý zisk) vzrástla podľa zahraničného investora až na 1 miliardu USD. Je smutným faktom, že ani tieto argumenty nepresvedčili naše kompetentné štátne orgány, aby novelizovali Banský zákon tak, aby vlastník ložísk-SR bol povinný oceňovať svoje výhradné ložiská podľa metodiky navrhnutej OSN už v roku 1997. Hoci táto moderná metodika sa aplikovala v Geologickej službe SR v rokoch 1998-2000 a bola MŽP SR odporúčaná v Návrhu surovinovej politiky SR, MH SR ju zamietlo a vypracovalo vlastnú Aktualizovanú surovinovú politiku v ktorej ponechalo archaickú metodiku tzv. „podmienok využiteľnosti zásob“, bez povinnosti moderného finančného oceňovania ložísk. Výsledkom je, že aj v roku 2017 SR ako vlastník vyše 600 výhradných ložísk nepozná ich finančnú hodnotu (NNP alebo NPV), takže slovenské nerastné bohatstvo je vlastníctvom bezcenným. A keďže ide o vlastníctvo a bohatstvo bezcenné, (na rozdiel od iného štátneho vlastníctva, napr. lesov a pôdy), musí ich štát darovať ako bezcenný majetok súkromným domácim aj zahraničným žiadateľom o ťažobné a prieskumné licencie. Preto SR, ako vlastník nerastného bohatstva, nevlastní ani jedinú akciu v súkromných akciových spoločnostiach využívajúcich naše výhradné ložiská.
Novým argumentom pre legislatívne zmeny v banskej legislatíve by mohol byť aj osud nášho zlata ťaženého od roku 1993 na ložisku Banská Hodruša. Z tohoto ložiska sa od roku 1993 vyťažilo už vyše 6 ton zlata, ktoré vo forme zlatonosného koncentrátu skončilo v Belgicku. Čo na to pán minister Kažimír a jeho odbor Hodnota za peniaze? Nemohol by tento odbor spolu s BERG fakultou TU v Košiciach, ktorá má v náplni výučby a výskumu aj oceňovanie ložísk nerastných surovín začať so samotným oceňovaním?