Už niekoľko desaťročí je o Nórsku známe, že v štátnej akciovej spoločnosti STATOIL štát vlastní dve tretiny akcií v spoločnostiach ťažiacich ropu a zemný plyn v Severnom mori, kým súkromní zahraniční investori vlastnia len jednu tretinu akcií. Takýmto prístupom nórsky investičný fond naakumuloval pre budúce generácie už viac ako 1 bilión USD (848 miliárd eur). Nórsky investičný fond je známy investíciami založenými na etických a environmentálnych princípoch. V súčasnosti sa Nórsko rozhodlo, že investície do ropného a plynárenského sektora obmedzí, aby znížilo vysokú zraniteľnosť voči výkyvom na trhu. Zároveň aj o významný krok z environmentálneho hľadiska, keďže fond sa už skôr zbavil akcií spoločností ťažiacich a využívajúcich uhlie. Cieľom je rovnomerné rozloženie rizík plynúcich pre štátne bohatstvo. Plán počíta s tým, že investičný fond sa zbaví akcií ropných a plynárenských firiem v hodnote do 40 miliard USD. Patria k ním akcie ropných koncernov ako Royal Dutch Shell či Exxon Mobil. Nórsky fond neinvestuje do akcií tabakových a zbrojárskych firiem a tiež sa vyhýba investíciám do spoločností, ktoré porušujú ľudské práva alebo ohrozujú životné prostredie.
Ak porovnáme prístup Nórska k ochrane nerastného bohatstva a životného prostredia k prístupu Slovenska, vidíme priepastné rozdiely. Kým v Nórsku štát vlastní 2/3 akcií v spoločnostiach ťažiacich ropu a zemný plyn, na Slovensku štát nevlastní ani jednu akciu v akciových spoločnostiach využívajúcich výhradné ložiská napr. magnezitu, cementárskych surovín atď. Príčinou tohoto stavu je bezcennosť nášho nerastného bohatstva, nakoľko Banský zákon ( č.44/1988Zb.) už 25 rokov nerešpektuje moderné metódy oceňovania ložísk nerastných surovín. Štát (SR) nepozná a zdá sa, že ani nechce poznať, cenu svojích vyše 600 výhradných ložísk tvoriacich nerastné bohatstvo SR. Dúfajme, že v súčasnosti, keď MH SR pripravuje novú Surovinovú politiku a nový Banský zákon, dôjde k náprave.
V Nórsku by bolo nemysliteľné, aby štát dotoval nerentabilnú ťažbu hnedého uhlia, ako to MH SR plánuje až do roku 2030 na ložiskách Nováky a Handlová. Tiež by v Nórsku bolo nepredstaviteľné, aby štát svoje najväčšie a najbohatšie ložiská, (napr. Gemerská Poloma-mastenec a iné), podaroval zahraničnej firme, ktorá neopodstatnene následne vymáha od vlastníka (SR) 2,3 miliardy USD „za zmarené investície“.
Nie je najvyšší čas, aby sa aj na Slovensku, podobne ako v Nórsku, pristúpilo k racionálnej ochrane nerastného bohatstva a životného prostredia?