Pod Reformáciou sa v Európe rozumejú veľké náboženské hnutia, usilujúce sa o nápravu západnej kresťanskej cirkvi. Reforma smerovala k dvom hlavným cieľom – k presnému dodržiavaniu etických zásad kresťanstva a k odstráneniu svetskej moci cirkvi. Dejiny katolíckej cirkvi zaznamenali veľa pokusov o nápravu. Najznámejšie je františkánske hnutie v 13. storočí a najmä husitské hnutie v Čechách v 15. storočí. Niektorí reformátori boli vyhlásení za kacírov a boli upálení, ako Ján Hus. 15. storočie bolo obdobím rozvoja ľudovej zbožnosti, ktorá však bola v protiklade k „úradnej“ cirkvi, kde často išlo len o moc a bohatstvo. Sociálne rozpory sa najviac prejavovali v Nemecku. Zhoršovalo sa postavenie nielen nižšej šľachty, ale najmä poddaných. V tejto situácii sa cirkev snažila zvýšiť svoje príjmy zavedením rozličných poplatkov a tiež predávaním odpustkov.
Reformáciu v Nemecku inicioval augustiánsky mních Martin Luther, ktorý v roku 1517 pribil na dvere kostola vo Wittenbergu 95 téz, v ktorých odmietol predaj odpustkov a kritizoval viaceré dogmy oficiálneho cirkevného učenia. Na ilustráciu uvádzame dve tézy: Téza 27- „Tí, ktorí predstierajú, že duša vyjde z očistca, len čo zazvoní groš v pokladničke, hlásajú nepravdu,“ Téza 43. „Kresťanov treba učiť, že ten, kto chudobným niečo dá alebo biednemu požičia, urobí lepšie, ako keď kúpi odpustky.“ Luther o.i. spochybnil aj platnosť pápežovho nároku na prvenstvo v cirkvi. Oponent Luthera, teológ Ján Eck v diskusii k jeho tézam konštatoval, že Husovo učenie už bolo usvedčené ako kacírske, takže aj Lutherovo učenie je kacírske. V roku 1520 pápež Lev X.odsúdil Lutherovo učenie a keďže Luther svoje učenie neodvolal, bol v roku 1521 exkomunikovaný. Na ríšskom sneme vo Wormse, ktorý zvolal rímskonemecký cisár Karol V. Habsburský, Luther na otázku, či odvolá svoje učenie alebo nie, odpovedal: „Kým ma o chybe nepresvedčí Písmo alebo jasný dôvod, neodvolám, lebo nie je ani bezpečné, ani čestné konať proti vlastnému svedomiu.“ Luther bol obvinený z kacírstva a Karol V. ho dal do ríšskej kliatby.
Smelé vystúpenie M. Luthera malo obrovský ohlas v celom Nemecku. V lete 1524 vypuklo v Nemecku povstanie, (Nemecká sedliacka vojna, 1524-1526), v ktorom povstalci protestovali proti okliešťovaniu svojich práv, ako bolo právo na slobodné užívanie lesov, lúk a vody.Na sneme v Augsburgu v roku 1530 blízky spolupracovník Luthera Filip Melanchton (1497-1560) vypracoval Augsburské vierovyznanie, ktoré sa stalo teologickým základom luteránskej cirkvi.
Pod vplyvom Luthera nastal veľký reformačný pohyb aj vo Švajčiarsku. Jeho vedúcou osobnosťou bol Ulrich Zwingli, kazateľ v Zurichu. Jeho reformáciu predstavovala cirkev „oslobodená od odpustkov, pútí, nespočetných cirkevných obetí, pôstov, sviatkov, sviec, svätenej vody, spovede, celibátu, modlitebného mrmľania, strachu pred očistcom.“ Zavrhoval aj inštitúciu pápežstva. Po Wittenbergu a Zurichu sa tretím centrom reformácie stala Ženeva, kam sa počas prenasledovania presťahovali francúzski protestanti. Medzi nimi bol aj Ján Kalvín (1509-1564). V učení Kalvína sa zdôrazňovala predovšetkým usilovnosť, striedmosť a osobná statočnosť. Bohatosť chrámov a cirkevné obrady u kalvínov nič neznamenali. Spojením Zwingliho a Kalvinovho učenia vznikla tzv. reformovaná (kalvínska) cirkev.
Myšlienky reformácie sa začali šíriť z Nemecka do škandinávskych a pobaltských krajín. Luteránska reformácia ako štátne náboženstvo bola uzákonená v roku 1530 vo Švédsku a v roku 1536 v Dánsku. Luteránstvo sa šírilo aj medzi nemeckým obyvateľstvom v Uhorsku, Poľsku a východnom Pobaltí. Začiatkom 18. storočia sa evanjelici augsburského vyznania (luteráni) rozšírili do Dánska, Nórska, Švédska a Fínska.
Okrem Martina Luthera oddelenie cirkvi od štátu považovali za potrebné o.i. aj Angličan John Locke a americký „Otec zakladateľ“ Thomas Jefferson. Odluku cirkvi od štátu požadovali v roku 1989 aj občania v Československu počas Nežnej revolúcie. Žiaľ, doposiaľ neúspešne.
Blog bol spracovaný s použitím Dejepisu svetových dejín (M. Kamenický et al., 2003) a Knihy politiky (P. Kelly et al. 2013).