Na májovej schôdzi NR SR sa bude rokovať aj o ústavnom zákone o ochrane pôdy. S týmto zákonom bude pravdepodobne súhlasiť väčšina občanov aj poslancov. Výnimkou možno bude niekoľko opozičných poslancov (SaS?), ktorí argumentujú tým, že „nemecký kupec si pôdu do Nemecka neodnesie“ a akýkoľvek kapitál by mal byť na Slovensku vítaným prínosom. Nie som si istý, či „akýkoľvek kapitál“ bude pre Slovensko prínosom. Ak to bude kapitál z ECB natlačených miliard eur o ktorých sa europoslanec Jaroslav Paška vyjadril v relácii V politike (7.5.2017), že majú hodnotu toaletného papiera, potom o takýto kapitál by sme s radosťou vítať nemali. Podobne aj kapitál pochádzajúci z daňových rajov alebo z rôznych bankových špekulácií.
Prečo navrhujem rozšírenie ústavnej ochrany pôdy aj o ochranu nerastného bohatstva? Oponenti môžu namietať, že predsa v platnom Banskom zákone sú zakotvené ustanovenia, ktoré dostatočne chránia 639 výhradných ložísk tvoriacich naše nerastné bohatstvo. Sú to „chránené ložiskové územia“ a „dobývacie priestory“. Tieto dva inštitúty sú však pre skutočnú ochranu nerastného bohatstva neúčinné. V novelizovanom Banskom zákone, (viď novelu 498/1991Zb.) sa síce nezakazuje, aby vlastník (SR) nemohol sám využívať svoje nerastné bohatstvo, no napriek tomu toto naše „bohatstvo“ využívajú výlučne súkromné domáce a zahraničné spoločnosti. V Banskom zákone o.i. chýba zmienka o tom, že „Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov…“ v súlade s čl.44 Ústavy SR
Po roku 1990 vlastník nerastného bohatstva (MH SR) novelou 498/1991Zb. umožnilo takú úpravu Banského zákona, podľa ktorej nerastné bohatstvo sa stalo „BOHATSTVOM A VLASTNÍCTVOM BEZCENNÝM“. Ako ináč si máme vysvetliť, že štát-vlastník, ani v roku 2017 nepozná cenu 639 výhradných ložísk, hoci iné štátne nehnuteľnosti, (pôda, lesy a i.) svoju cenu majú? V takejto situácii banskej legislatívy je potom možné, že najlukratívnejšie výhradné ložiská získavajú bezplatne súkromné spoločnosti a v akciových spoločnostiach štát nevlastní ani jedinú akciu. Ako príklad môže poslúžiť veľké a bohaté, ale bezcenné ložisko mastenca Gemerská Poloma, ktoré si americko-rakúska spoločnosť EuroGas ocenila na 3,2 miliardy USD a ktoré od SR žiada ako odškodné za odobratie Dobývacieho priestoru. Ale vlastník ložiska (SR- MH SR) nepozná alebo nechce poznať (?) cenu tohoto unikátneho ložiska, ktorého cenu sme v ŠGÚDŠ odhadli na 15,5 miliard Sk. Ďalšie, široko medializované kauzy sa týkali ložiska uránu Košice-Jahodná, ložísk zlata Kremnica-Šturec, Detva- Biely vrch, Banská Hodruša a i. Nedá sa vylúčiť, že arbitráže, podobné ložisku Gemerská Polloma môžu v budúcnosti pokračovať, ak MH SR bude naďalej ignorovať moderné oceňovanie svojho nerastného bohatstva. Poučiť by sme sa mali z príkladu Nórska, ktorého štátna spoločnosť STATOIL vlastní v akciových spoločnostiach ťažiacich ropu a zemný plyn až dve tretiny akcií a zo zisku naakumuloval stovky miliárd USD pre budúce generácie.
Najnovšou výzvou pre MH SR by mal byť obchod spoločnosti HOLCIM Rohožník. Podľa medializovaných informácií (Pravda, 28.7.2015) „Holcim zmení majiteľa a meno“, a.s. Holcim a firma Lafarge predajú časť akcií írskej spoločnosti CRH za 6,5 miliardy eur. Táto spoločnosť -CRH, však na produkciu cementu potrebuje ďalej ťažiť cementárske suroviny z výhradného ložiska Rohožník-Vajarská. Bez jeho ocenenia a získania primeraného podielu v akciovej spoločnosti bude participácia vlastníka (SR) opäť takmer nulová. O akej ochrane a racionálnom využití nerastného bohatstva tu ide?
Banský zákon v súčasnom znení má v sebe zakódovaný hlboký rozpor medzi celospoločenským vlastníctvom nerastného bohatstva a výlučne súkromným jeho využívaním zameranom na dosiahnutie maximálneho zisku, nie verejnému záujmu občanov- vlastníkov nerastného bohatstva.