V roku 1998 sa konalo referendum, ktorého otázka znela:
„Ste za to, aby NR SR prijala ústavný zákon, ktorým sa zakáže privatizácia týchto strategických podnikov:
1. Západoslovenské energetické závody, š.p. Bratislava
2. Stredoslovenské energetické závody, š.p. Žilina
3. Východoslovenské energetické závody, š.p. Košice
4. SPP, š.p. Bratislava
5. Slovenské elektrárne, a.s. Bratislava
6. Transpetrol, a.s. Bratislava ?
Účasť na referende bola 44,25%, za zákaz privatizácie hlasovalo vyše 90% účastníkov referenda, proti zákazu bolo menej ako 10%.
Dnes, takmer 19 rokov od tohoto referenda sa skúsme zamyslieť:
Komu prospela privatizácia týchto strategických podnikov a kto na ňu doplatil?
Kto presadzoval privatizáciu a kto bol proti?
Hoci referendum bolo neplatné, (do 50%-nej účasti chýbalo len 5,75%), účasť takmer 2 milióny občanov, z nich vyše 90% proti privatizácii, malo byť pre
naše vlády a NR SR signálom, aby privatizáciu týchto strategických podnikov zastavili a zároveň zvážili kvórum účasti na referende z 50% napr. na 40%,
ako v niektorých iných štátoch.
Dnes by sme nemuseli riešiť, kto je vinníkom za premrštené faktúry, fixné poplatky, ističe atď., či ÚRSO s Holjenčíkom a Ficom, či EPH s Kretinským a Tkáčom. Podľa môjho názoru, toto je ďalší príklad, ako sa preceňuje význam zastupiteľskej demokracie (partokracie) a nedoceňuje význam priamej demokracie (moc v štáte pochádza od občanov – hovorí sa v Ústave SR). Nevezmeme si príklad zo Švajčiarska, kde sa aj v minulých dňoch konalo referendum štátnom občianstve, úprave daní a usporiadaní Olympijských hier ?