V Pravde bol 23.11.2016 uverejnený rozhovor s francúzskym politológom a historikom J. Rupnikom, ktorý súčasný stav považuje za vzburu proti liberálnemu videniu sveta. Po roku 1989 sa na ideách globálneho trhu, globálnej demokracie, globálnej občianskej spoločnosti a otvorených hraniciach začal budovať „nový svetový poriadok“. Globálny trh sa považoval za dobrú vec, z ktorej vyťažia všetci, Z globálneho trhu a poriadku narástla nerovnosť a dnes už neplatí, že z globálneho trhu vyťažia všetci. Vyhrávajú len malé skupiny naviazané na finančné služby a nové technológie. Globalizácia bol systém, ktorý Západ presadil po celom svete a teraz prehráva. Jeden cyklus sa vyprázdnil a vzniknuté vákuum má naplniť „všetko, čo vidíme od V, Orbána, cez Brexit, po D. Trumpa“(?). Sme svedkami nástupu nacionalizmu, ako reakcie na otvorené hranice a voľný pohyb peňazí, tovaru a ľudí. Máme tu bezmocnú národnú demokraciu (?), proti všemocnému globálnemu trhu, likvidujúcemu demokraciu. Po tejto, vcelku objektívnej kritike globalizácie a neolioberalizmu, je šokujúci záver J. Rupnika: „Východiskom je „Európsky projekt“ a nie národné štáty. Teda to, proti čomu sa ľudia v EÚ,v USA aj inde vo svete búria a je takmer mŕtve, má byť východiskom? Neovplyvnil takýto záver fakt, že J. Rupnik je od roku 2007 poradcom Európskej komisie (pána J.C. Junckera a spol.?)
Na úvod diskusie o globalizácii, ktorá prehráva, si zacitujme výrok Cecila Rhodesa, „zakladateľa“ Rodézie: „Musíme nájsť nové územia, kde budeme môcť ľahko získať suroviny a zároveň využiť otrockú prácu domorodých obyvateľov kolónií. Tieto kolónie by zároveň slúžili ako odbytiská nadbytočných produktov vyrobených v našich továrňach.“ Hoci tento výrok vyslovil C. Rhodes pred viac ako 100 rokmi, čo sa zásadne na tejto filozofii zmeniko? Podľa amerického profesora Davida C. Kortena, ktorý už pred 21 rokmi (v r.1995) vydal vynikajúcu knihu „Keď korporácie vládnu svetu“, sa tradičný kolonializmus skončil po druhej svetovej vojne a na jeho miesto nastúpil nový korporatívny kolonializmus presadzovaný vo forme zahraničnej pomoci, investícií a obchodu. Ekonomický rast dostal mystický obsah a stal sa akýmsi elixírom oslobodenia. Bol menej nápadný, rafinovanejší a príťažlivejší ako starý kolonializmus, ale dôsledky boli zväčša rovnaké – ešte väčšia závislosť od peňažných inštitúcií, ktoré boli pod kontrolou pár ľudí. Ekonómovia, proroci rastu, hlásali známe posolstvo: aby sa ľudia modernizovali, treba ich vyhnať z fariem, aby sa stali súčasťou rezervnej pracovnej armády mestského obyvateľstva. Na kľúčové pozície si musia prenajímať zahraničných poradcov za nehorázne vysoké platy a takisto musia dovážať zahraničné technológie a komodity. Ekonomickú politiku „rozvojových“ krajín diktujú banky a agentúry poskytujú pomoc. Multinacionálne korporácie ťažili ich zdroje a prenikali na ich trhy. Lákadlom boli peniaze – finančná pomoc, finančné pôžičky a investície. Vlády musia lákať zahraničných investorov daňovými prázdninami, lacným prístupom k drevu, poľnohospodárskej pôde, zásobám nerastných surovín a lacnou pracovnou silou. Tiež im musia ponúkať dotovanú elektrickú energiu. (Ako dobre to poznáme na Slovensku, ale aj v iných východoeurópskych štátoch). Údel spoločností, v ktorých vylučovacie procesy kolonializmu- starého i nového dospeli do záverečnej fázy, živo dokumentuje článok Roberta Kaplana v časopise Atlantic Monthly nazvaný „Blížiaca sa anarchia“. Opisuje v nej západnú Afriku, ktorej skúsenosti považuje R. Kaplan za výstrahu pre ľudstvo. Je to miesto „chorôb, preľudnenia, agresívnej kriminality, nedostatku prírodných zdrojov, utečeneckej migrácie, čoraz intenzívnejšej erózie národných štátov a medzinárodných hraníc a na druhej strane vzmáhajúcej sa moci súkromných armád a medzinárodných drogových kartelov“. To je skrátka ekonomika voľného trhu bez hraníc.
Kaplanova apokalyptická vízia je až alarmujúco vierohodnou projekciou súčasných trendov. Čoraz viac ľudí na celom svete, najmä mládež, menšiny a ženy, už nemôžu snívať o lepšej a bezpečnejšej budúcnosti. Stoja zoči-voči deprimujúcej perspektíve zúfalstva, strádania, hanby a brutálneho násilia. Vydedenci, ktorým globalizovaná peňažná ekonomika nemá čo ponúknuť, si môžu vybrať spomedzi troch možností: 1. zmieria sa s tým a budú žiť zo zvyškov potravín zozbieraných charitatívnymi organizáciami, alebo ich odmietnu a budú pomaly zomierať od hladu, či spáchajú samovraždu, 2. budú sa zoskupovať do bánd a žiť z lúpeží a inej kriminálnej činnosti, 3. spoja sa s ostatnými a budú pracovať na budovaní ľudských komunít nezávislých od globálnej ekonomiky. Prvú alternatívu netreba vysvetľovať, druhá je cestou do záhuby, Tretia je cestou nádeje.
Je teda jasné, že liek na chudobu nenájdeme v ekonomickom raste globalizovaného voľného trhu. Liečba spočíva v obnovení a posilnení kultúrnych a spoločenských väzieb, ktoré sú oslabované v prospech nadnárodných korporácií a finančných inštitúcií.