Toto je vyjadrenie z článku – rozhovoru „Dekan Michal Cehlár: Istotou je energia z domáceho uhlia, nie zo slnka.“ (Pravda, 30.4.2016).
Na úvod by som rád kladne hodnotil konštatovanie pána dekana, že „Na Slovensku vieme, aké máme suroviny, ale nevieme, akú vysokú majú hodnotu“. Na túto skutočnosť upozorňovalo v minulosti už viacej autorov, (napr. v Návrhu surovinovej politiky Slovenskej republiky, vypracovanej kolektívom pracovníkov Štátneho ústavu Dionýza Štúra v roku 2000), žiaľ, k náprave, t.j. k modernému oceňovaniu nerastného bohatstva nedošlo. Výsledkom je, že naše nerastné bohatstvo, (vyše 600 výhradných ložísk), je aj v roku 2016 BEZCENNÉ.
Ďalšie názory pána dekana však považujem za diskutabilné a kontroverzné. Ide o nasledovné:
1. Aké argumenty má pán dekan na tvrdenie, že istotou je energia z domáceho uhlia? Podľa ročenky Nerastné suroviny SR, 2014 z 11 ložísk hnedého uhlia a lignitu ťažia sa len ložiská Handlová, Nováky a Baňa Čáry, kým ostaté ložiská majú nebilančné zásoby. Zároveň je potrebné upozorniť, že aj zásoby hnedého uhlia na ťažených ložiskách nie sú bilančné a ťažba na nich pokračuje len vďaka nadmerným štátnym dotáciám, cca 100 miliónov eur ročne, t.j. okolo 50 eur na jednu vyťaženú tonu. Takéto mohutné štátne dotácie nepoznáme zo žiadnych ďalších ťažobných súkromných spoločností. Na otázku: Je práve stabilita tým dôvodom, prečo v cenách elektriny dotujeme ťažbu hnedého uhlia? pán dekan odpovedá: „Ak by sme spracovali surovinovú politiku, zistili by sme, že ťažba hnedého uhla je stratová, a teda licencia, ktorá je udelená, môže byť vlastne podporená, pretože chceme toto uhlie využívať.“ O akej licencii to pán dekan hovorí, kto a prečo chce využívať neekonomické zásoby uhlia v súkromnej akciovej spoločnosti HBP Prioevidza, v ktorej SR (štát) nevlastní ani jedinú akciu, napriek tomu, že je vlastníkom ložísk v zmysle čl.4 Ústavy SR? Na preukázanie nebilančnosti zásob hnedého uhlia by stačilo, aby štát vypracoval štúdiu realizovateľnosti (feasibility study), porovnal výnosy a náklady ťažby a zistil by, že ide o neekonomické – nebilančné zásoby. Žiaľ, ako som uviedol vyššie, viaceré súkromné ťažobné spoločnosti sa modernému oceňovaniu ložísk bránia, (napr.SBK) a túto snahu podporuje aj MH SR, ponechávajúc v Banskom zákone zastaralý systém výpočtu a klasifikácie zásob podľa tzv. „Podmienok využiteľnosti zásob“, t.j. bez nutnosti výpočtu finančnej hodnoty (ceny) ložiska. Hoci na tento nedostatok sme upozorňovali v roku 2000 v Návrhu surovinovej politiky SR, doposiaľ MH SR nenavrhlo tento nedostatok odstrániť. Naopak, exminister hospodárstva stihol pred voľbami odsúhlasiť dotáciu 100 mil. eur ročne na ťažbu hnedého uhlia a to až na obdobie 14 rokov. Ide teda pánovi dekanovi o podporu takejto „licencie“? Nám, občanom zostáva aspoň nádej, že na Ministerstve financií sa pri analýze výdavkov štátu metodikou „hodnoty za peniaze“ podarí tento „alobalový“ kšeft zastaviť.
2. K problematike uránu pán dekan uvádza: „…v Košiciach sa nachádzajú obrovské ložiská uránu, takže z tohto pohľadu sme možno ďalší Kuvajt“ (??) „Určite by som nešiel cestou, aby to využíval nejaký cudzí subjekt, pretože pre Slovensko by to znamenalo len zisk, čo nestačí.“ O čom pán dekan hovoríte? Predsa podľa platného Banského zákona prednosť na dobývací priestor a pri splnení určitých podmienok aj na ťažbu má subjekt, ktorý financoval geologický prieskum. A na ložisku Košice- Jahodná to bol zahraničný subjekt. V prípade ťažby by bol on vlastníkom vyťaženého uránu a molybdénu a aj zisku z ich predaja. SR, ako vlastník ložiska by mala nárok okrem dane na 10%-ú tzv. úhradu za vydobyté nerasty. Nedopadli by sme podobne ako s ložiskom mastenca Gemerská Poloma, kde zahraničný investor požaduje od SR odškodné 3,2 miliardy USD „za zmarené investície“?