Priznám sa, že tento blog píšem ako rozhorčený občan SR a ložiskový geológ, ktorý 40 rokov pracoval pri vyhľadávaní, prieskume, ťažbe a oceňovaní ložísk nerastných surovín, z toho 12 rokov pri prieskume a ťažbe uránových rúd. Moje rozhorčenie pramení z toho, že SR, vlastník nerastného bohatstva nedokázala za 25 rokov zmeniť Banský zákon (44/1988 Zb.) tak, aby naplnil v ňom definované zásady ochrany a racionálneho využitia nášho nerastného bohatstva. Ako môžeme považovať za dobrý zákon, ktorý umožnil zlikvidovať všetky štátne ťažobné aj prieskumné podniky a ich majetok predať (pod cenu) súkromným domácim a zahraničným spoločnostiam a to bez verejných súťaží, spravidla vopred určeným „podnikateľom“? Kompetentné štátne orgány, hlavne Ministerstvo hospodárstva SR dokonca umožnilo po roku 1990 takú úpravu banskej legislatívy, podľa ktorej nerastné bohatstvo Slovenska sa stalo „bohatstvom a vlastníctvom“ bezcenným. Ako ináč si máme vysvetliť, že štát (SR), ani v roku 2015 nepozná cenu vyše 600 výhradných ložísk tvoriacich nerastné bohatstvo Slovenska, hoci iný štátny majetok, napr. budovy, pôda, lesy a i. svoju cenu majú? V takejto situácii banskej legislatívy je potom možné, že najlukratívnejšie výhradné ložiská bezplatne získavajú súkromné spoločnosti (s r.o. alebo akciové spoločnosti v ktorých štát nevlastní ani jedinú akciu). Ako príklad môžeme uviesť veľké a bohaté ložisko mastenca Gemerská Poloma, ktoré si americko-rakúska spoločnosť EuroGas cení na 3,2 miliardy USD, ktoré v arbitráži žiada od SR za odobratie dobývacieho priestoru a licencie na ťažbu. Ale SR (MH SR) nepozná alebo nechce poznať(?) cenu tohoto unikátneho ložiska, ktorého cenu sme už v roku 2000 odhadovali na 15,5 miliardy Sk? Ďalšie, široko medializované kauzy sa týkali ložiska uránu Košice-Jahodná, ložísk zlata Kremnica-Šturec, Detva-Biely vrch, Banská Hodruša a i. Na túto tému som v Pravde uverejnil okolo 10 blogov (o.i. 6.4.2011, 10.10.2011, 4.1.2012, 6.3.2012 atď.), ale aj viacero článkov v SME, Hospodárskych Novinách a iných médiách, žiaľ, kompetentné štátne orgány, hlavne MH SR, mlčia.
Keďže som geológ a nie právnik, ale sa domnievam, že situácia v ochrane a racionálnom využívaní nášho nerastného bohatstva je pri stave banskej legislatívy ďalej neudržateľná, chcem sa touto cestou obrátiť na pána prezidenta, poslancov NR SR a vládu, aby iniciovali podanie na Ústavný súd SR, aby preskúmal súlad Banského zákona 44/1988 Zb. a jeho 12 noviel z rokov 1991-2011 s Ústavou SR, (hlavne čl.4, 20, 44 a ďalších).
V druhej časti by som rád vysvetlil svoj pohľad na dôvody deformácií Banskáho zákona.
Banský zákon 44/1988 Zb. bol zásadne zmenený novelou č. 498/1991Zb. a to v prospech novovznikajúcich súkromných spoločností a v neprospech Slovenskej republiky ako vlastníka nerastného bohatstva. Novela 498/1:991 odštartovala lúpež nerastného bohatstva prostredníctvom nasledovných cieľov :
1. Odstrániť monopol štátu na využívanie nerastného bohatstva a zabezpečiť rovnakú právnu ochranu všetkým druhom vlastníctva.
2.Po vydaní zákona o veľkej privatizácii, (č.92/1991 Zb.) sa pri použití analógie (?!) dospelo k názoru, že niet zákonnej prekážky, pre ktorú by občan podnikateľ nemohol byť držiteľom práva na dobývanie výhradného ložiska, nadobudnutého určením dobývacieho priestoru podľa paragrafu 27 Banského zákona alebo jeho prevodom podľa paragrafu 9, ods.3 Banského zákona.
3. Ak sa za účelom podnikania v oblasti využívania nerastného bohatstva fyzickými alebo právnickými osobami tuzemskými alebo zahraničnými bude na tieto osoby prevádzať majetok, ktorý je vo vlastníctve štátu, vykoná sa prevod majetku, okrem prevodu výhradného ložiska. K výhradnému ložisku, ktoré zostáva naďalej vo vlastníctve štátu, sa prevedie právo na jeho dobývanie(?!).
4. V prípade prevodu majetku na akciovú spoločnosť s majetkovou účasťou štátu, bude prevedený majetok (hnuteľné a nehnuteľné veci), predstavovať účastnícky podiel štátu. Vlastnícke právo štátu k výhradnému ložisku aj v tomto prípade zostane nedotknuté. (Ale v ponímaní, že výhradné ložisko je bezcenné, lebo sa neoceňuje, čo je v podmienkach trhovej ekonomiky neakceptovateľné!).
Nebohý historik Ľubomír Lipták o privatizácii v tom období napísal: „Nepripravená privatizácia sa stala zdrojom nebývalej korupcie, rozkrádania, devalvácie etického dedičstva revolúcie. Vytvorila sa rozsiahla vrstva politických zbohatlíkov, s jednou nohou v politike, druhou v „podnikaní“. Absurdné, ale nezriedkavé boli prípady, keď dobre v systéme etablované skupiny s niekoľkými desiatkami požičaných miliónov sprivatizovali stámiliónové, ba miliardové majetky. „Štátni“ bankoví úradníci veľkoryso a nie zadarmo poskytovali spriazneným osobám nikdy nevymožiteľné úvery potrebné na „odštátňovanie“ národného majetku. V podmienkach trhovej ekonomiky, otvorenej svetovej konkurencii, prišla nevyhnutne „tretia vlna privatizácie“, v ktorej zahraničné firmy preberali podniky, predtým sprivatizované „slovenskou kapitálotvornou vrstvou“, ako znel dobový názov“(koniec citátu).
Ak po 23 rokoch aplikácie Banského zákona deformovaného novelou 498/1991 Zb.analyzujeme situáciu v banskom priemysle, môžeme konštatovať, že monopol štátu na využívanie nerastného bohatstva bol definitívne zlikvidovaný a monopol bol prevedený na súkromné domáce a zahraničné spoločnosti. Štát (SR) bol tak postavený do pozície nesvojprávneho idiota, ktorý je síce vlastníkom nerastného bohatstva, ale toto bohatstvo a vlastníctvo je bezcenné, nakoľko sa neoceňuje a štát ho prenajíma za zanedbateľné, symbolické nájomné – „úhrady za vydobyté nerasty“. Kým v Nórsku štátny podnik Statoil vlastní v akciových spoločnostiach ťažiacich ropu a zemný plyn až dve tretiny akcií a zo zisku naakumuloval stovky miliárd USD pre budúce generácie, na Slovensku štát (SR) v akciových spoločnostiach nevlastní ani jednu akciu. Oddelenie prevodu štátneho majetku od nerastného bohatstva bol podľa môjho názoru protiústavný krok, pretože banský majetok bez štátnych (výhradných) ložísk nemôže fungovať. Autori novely 498/1991 Zb. vymysleli geniálny krok, aby sa so štátom nemuseli deliť o zisk z ťažby: ponechali v novelizovanom Banskom zákone starý, prekonaný systém výpočtov a klasifikácie zásob (paragrafy 13 a 14), ktorý nevyžadoval moderné ocenenie výhradných ložísk. Tým dosiahli ich bezcennosť. A tento abnormálny právny stav nedokázala za 23 rokov zmeniť žiadna vláda !
V novelizovanom Banskom zákone sa nezakazuje, aby štát nemohol sám využívať svoje nerastné bohatstvo, no napriek tomu toto naše „bohatstvo“ využívajú výlučne súkromné s r. o.-čky alebo akciové spoločnosti (?!). V Banskom zákone dokonca absentuje právo vlastníka nerastného bohatstva (SR), rozhodnúť, ktoré výhradné ložiská nebude exploatovať a ťažbu niektorých bude regulovať v súlade s čl. 44 Ústavy, podľa ktorého „Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov…“. Takže ochrana nerastného bohatstva, len prostredníctvom „Chránených ložiskových území“ a „Dobývacích priestorov“ , teda tak, ako pred rokom 1990, nezodpovedá požiadavkám Ústavy SR ani požiadavkám Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja.
Nedostatočné a zastaralé sú aj ustanovenia o racionálnom využívaní výhradných ložísk (paragraf 30). Ťažko napr. môžeme za racionálne považovať využívanie nášho jediného ťaženého a bohatého ložiska zlata Banská Hodruša z ktorého bolo za 20 rokov vyťažených 6 ton zlata, ale finančný prínos jeho exportu do Belgicka bol pre Slovensko zanedbateľný. Podobne zanedbateľný je prínos pre SR z ťažby ložiska cementárskych surovín Vajarská pri Rohožníku. Podľa medializovaných informácií, (Pravda, 28.7.2015 : „Holcim zmení majiteľa a meno“), a.s.Holcim a firma Lafarge predajú časť akcií írskej spoločnosti CRH za 6,5 miliardy eur. Táto spoločnosť (CRH) však na výrobu cementu potrebuje ďalej ťažiť surovinu z veľkého ložiska Vajarská. Ale bez jeho ocenenia je toto výhradné ložisko bezcenné a preto jeho vlastník (SR) nemá právo na tomto superobchode participovať! O akej ochrane a racionálnom využití nerastného bohatstva tu môžeme hovoriť?
Banský zákon v súčasnom znení má podľa môjho názoru v sebe zakódovaný hlboký rozpor medzi celospoločenským vlastníctvom nerastného bohatstva a výlučne súkromným využívaním tohoto bohatstva, zameranom na dosiahnutie maximálneho zisku. Banský zákon je preto príkladom rafinovaného prepojenia štátu a súkromného sektora, slúžiac pár stovkám privatizérov z 90. rokov minulého storočia a nie verejnému záujmu občanov SR.
V mnohých štátoch, v ktorých nerastné bohatstvo je vo vlastníctve štátu, existuje právo štátu žiadať predaj podniku, kedykoľvek je to považované za národný záujem. Dočkáme sa aj na Slovensku?
Milan Tréger
: