V médiách sa znova objavila informácia, podľa ktorej americko-rakúska spoločnosť Eurogas opätovne žiada od Slovenska odškodné 1 miliardu eur za zmarenú investíciu v súvislosti so znemožnením ťažby mastenca na veľkom a bohatom ložisku Gemerská Poloma. Vlastníkom tohoto ložiska, ktoré bolo preskúmané z prostriedkov štátneho rozpočtu v rokoch 1987-1995 je Slovenská republika. Finančná hodnota (cena) ložiska bola už po výpočte zásob odhadovaná na 15,5 miliardy Sk, t.j. cca 500 miliónov eur. Žiaľ, vlastník (SR), toto svoje unikátne ložisko, ako niečo bezcenné, odovzdal už v roku 1997 zahraničnej spoločnosti, ktorá ho do troch rokov mala začať ťažiť. Keďže spoločnosť ani po 6 rokoch s ťažbou nezačala, bol jej dobývací priestor v súlade so zákonom odňatý.
Podobný postup- odovzdanie preskúmaných výhradných ložísk, ako bezcenných nehnuteľností, štát aplikoval aj v prípade ďalších svojich ložísk (zlata, striebra, uhlia, cementárskych surovín…). Takýto postup umožňuje štátu (SR) Banský zákon. Podľa nášho Banského zákona sa nerastné bohatstvo (cca 600 výhradných ložísk) nemusí vôbec oceňovať, takže toto „bohatstvo“ je v podstate vlastníctvom bezcenným. Kým iné štátne nehnuteľnosti (lesy, pôdny fond…) majú svoju cenu a môžu ich spravovať aj využívať štátne podniky, štátne nerastné bohatstvo využívajú (ťažia) výlučne súkromné domáce a zahraničné spoločnosti. Prečo? Ak štát (SR), dokáže oceniť svoje „bohatstvo“ na dne karibského mora, (údajne miliardy USD), prečo páni ministri a poslanci, nedokáže štát oceniť svoje preskúmané a ťažené ložiská? Preto, že stále platí heslo „Štát je najhorší vlastník…“? Platí to naďalej aj pre ľavicový SMER-SD? Dokedy bude v banskom priemysle pokračovať privatizácia ziskov a poštátňovanie nákladov a strát? Nenastal čas, aby sa prírodné zdroje definované v čl.4 Ústavy SR vrátili do rúk štátu nie len de jure, ale aj de facto?