V júni 2012 vylúčili členské štáty Európsky parlament (EP) z rozhodovania o Schengene. Zdá sa však, že vyše 700 členný EP, volený občanmi Európskej únie, bol už dávnejšie vylúčený z oveľa dôležitejších rozhodnutí, napríklad:
-o dlhovej kríze a záchrane eura,
-o rastúcej nezamestnanosti a chudobe,
– o trvalom eurovale (EMS) a nepochopiteľnom systéme priamych pôžičiek krachujúcim bankám,
– o solidarite bohatých s chudobnými, zodpovedných s nezodpovednými,
-o dvojrýchlostnej eurozóne a mnohých ďalších.
Naši občania by radi poznali názory občanov Európskej únie a eurozóny na tieto problémy a tieto informácie očakávajú od svojich europoslancov. Žiaľ, naši europoslanci akoby rezignovali na svoje hlavné poslanie a venujú svoju energiu „dôležitejším“ problémom, napr. kritike potratov v Číne a pod. V takomto prostredí pasivity dobre platených europoslancov je riadenie EU v rukách úzkej politickej elity, ktorú však občania nevolili a ich sľuby z nekonečných samitov, kritickú situáciu neriešia ale skôr prehlbujú. Zdá sa, že na riadenie Európskej únie a eurozóny už nie je potrebný ani Európsky parlament ani euroobčania ale postačuje pár „osvietených“ bankárov a ich politických prisluhovačov. Ale kde potom zostala demokracia, vláda ľudu? Európska „demokracia“ sa tak postupne mení na diktatúru finančných trhov, bánk a politických elít, teda oligarchiu (formu vlády, pri ktorej štátna moc je v rukách neveľkej skupiny ľudí).
Ako ináč si vysvetliť zvrátenú filozofiu privatizácie ziskov ale poštátňovania strát, t.j. zbavovanie sa zodpovednosti za straty (bánk, firiem, štátov) a ich prenášanie na plecia radových občanov dobre hospodáricich a zodpovedných štátov? Takýto systém nemôže dlhodobo prežívať a je odsúdený na krach. Smutným faktom zostáva, že takýto zvrátený systém podporujú nielen pravicové strany ale aj tzv. „stredoľavé“ strany, napr. SMER-SD. Dokedy?
milant