Ústava SR v článku 4 definuje nerastné bohatstvo ako vlastníctvo Slovenskej republiky a Banský zákon definuje čo tvorí nerastné bohatstvo a ako ochraňovať a racionálne využívať toto bohatstvo a vlastníctvo. Ak by sme sa opýtali ministra hospodárstva alebo ministra financií aká je aspoň približná finančná hodnota (cena) nášho nerastného bohatstva, pravdepodobne by zostali v rozpakoch, tvrdiac, že náš banský zákon ani zákon geologický finančné ocenenie výhradných ložísk nepožadujú. A mali by pravdu. Náš banský zákon úplne ignoruje moderné metódy ocenenia ložísk nerastných surovín a klasifikácie ich zásob. Výsledkom je skutočnosť, že naše nerastné bohatstvo je v podstate bezcenné, napriek tomu, že na vyhľadávanie a prieskum týchto ložísk sa v rokoch 1950-1990 vynaložilo zo štátneho rozpočtu okolo 15 miliárd Sk a v roku 2000 sa v Návrhu surovinovej politiky MŽP SR odhadovala finančná hodnota nášho nerastného bohatstva na 90-270 miliárd Sk. Na rozdiel od štátneho vlastníka (SR) si súkromné prieskumné a ťažobné zahraničné aj domáce spoločnosti dokážu moderne oceniť každé ložisko a vyčísliť finančnú hodnotu jeho zásob, pretože od toho závisí ich rozhodnutie – investovať či neinvestovať do ďalšieho prieskumu alebo ťažby ložiska. A zároveň im ocenenie umožňuje s informáciami o ložisku obchodovať.
Za slabomyseľného by sme pravdepodobne považovali takého súkromného vlastníka nehnuteľností, ktorý nepozná ich finančnú hodnotu, prenajíma ich za veľmi nízke nájomné a sám ich nevie alebo nechce využívať, hoci ich využitie by mu prinášalo významný profit. V podobnej situácii sa podľa môjho názoru už 18 rokov nachádza Slovenská republika, ktorá sa riadi heslom „Štát je najhorší vlastník“ a využitie svojich ložísk ponecháva výlučne súkromným spoločnostiam. Ale oprávnene by sme sa mali opýtať komu to slúži a koho poškodzuje.
Na ilustráciu vzťahu štátu k svojmu nerastnému bohatstvu uvedieme šokujúcu informáciu v Pravde zo 14.1.2011 „Firma chce od Slovenska v arbitráži 500 miliónov eur za gemerský mastenec“. Podľa tejto informácie rakúska spoločnosť EuroGas sa cíti poškodená a od štátu (SR) chce odškodné pol miliardy eur (15 miliárd Sk) za údajné protiprávne kroky spočívajúce v odňatí dobývacieho priestoru na ložisko Gemerská Poloma. Výzvou EuroGasu sa má zaoberať MF SR v priebehu budúcich 6 mesiacov.
Občanov SR, spoluvlastníkov tohoto ložiska by pravdepodobne zaujímalo, ako bude MH SR a MF SR reagovať na túto bezprecedentnú požiadavku:
– zaplatíme za „bezcenné“ ložisko 500 miliónov eur firme, ktorá za 7 rokov nebola schopná začať s ťažbou ložiska?
– ako je možné, že pre vlastníka (SR) je toto ložisko v podstate bezcenné, vzhľadom na absenciu moderného finančného ocenenia, ale pre zahraničného investora má hodnotu 500 miliónov eur?
– bude vlastník tohoto ložiska (SR) ale aj ďalších výhradných ložísk (napr. bohatého ložiska uránu Košice-Jahodná, ložiska zlata a striebra Kremnica-Šturec a mnohých ďalších), pokračovať v doterajšej „Surovinovej politike“?
Banský zákon v súčasnom znení má podľa môjho názoru v sebe zakódovaný hlboký rozpor medzi celospoločenským vlastníctvom nerastného bohatstva a výlučne v súkromnom využívaní tohoto bohatstva, zameranom na dosiahnutie maximálneho zisku. Banský zákon je preto príkladom rafinovaného prepojenia štátu a súkromného sektora, slúžiac pár stovkám privatizérov nerastného bohatstva z 90. rokov minulého storočia a nie verejnému záujmu občanov SR. Slovensko sa takouto banskou legislatívou zaraďuje k štátom typu banánových republík. Nenastal čas, aby Ústavný súd preskúmal súlad Banského zákona (č.44/1988 Zb.) s Ústavou SR?
milant